Na mojej žene som vždy obdivoval jej odvahu a priebojnosť. Veľa vecí sa jej v živote prihodilo, ale ona si vždy poradila. Ja som bol skôr ten typ hlava v oblakoch, ona tá praktická a pri zemi.
Skvele sme sa dopĺňali. Bolo len prirodzené, že sme sa po piatich rokoch rozhodli usadiť a založiť si rodinu. Predtým sme každý rok bývali niekde inde. Práca nám to dovoľovala, a tak sme chceli cestovať, kým sa to dá.
Narodili sa nám postupne dve deti. Keď začali chodiť do škôlky, presťahovali sme sa do rodinného domu. S nástupom na základnú školu prišla aj prvá vlna covidu. Vtedy sme si našu záhradu ešte viacej užívali a boli sme radi, že môžeme byť aspoň takto na čerstvom vzduchu.
Prvá vlna pominula, život sa vrátil do normálnych koľají. Aspoň som si to myslel. Alica ale na mňa prišla s tým, že deti do školy nedá. Vybavila im domáce učenie, v práci si vzala neplatené voľno a rozhodla sa, že im doma pripraví také podmienky, aby si deti na život „vonku“ ani nespomenuli.
Nepáčilo sa mi to. Veď deti si potrebujú budovať sociálne väzby, byť v styku s rovesníkmi. Ja som ostal robiť z domu, a tak sme si všetci postupne začali liezť na nervy. Obviňoval som Alicu, že to preháňa. Ona zas, že sa jej ešte poďakujem, keď príde ďalšia vlna. Nič nám nebude hroziť lebo budeme mať svoj zabehnutý systém, kým ostatní sa zasa budú trápiť, čo s deťmi a so sebou samými.
V tomto som musel dať Alici za pravdu. Prišla ďalšia vlna a pre nás sa akoby ani nič nezmenilo. Fungovali sme rovnako ako predtým. Len manželka sa začala o nás čoraz viac strachovať. Už aj tak sme boli dosť izolovaní, no ona ma nechcela pustiť ani do obyčajného obchodu. Nemalo zmysel jej v tomto protirečiť a tak, čo sa dalo, vybavili sme cez internet.
Keď ale začala deťom zakazovať prechádzky, to už som sa ozval. A tak sme chodili von len tam, kde sme mali istotu, že nestretneme žiadnych ľudí, ani susedov, ktorí by sa s nami chceli rozprávať, alebo sa nebodaj pripojiť k nám.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Alkohol zničil život mne aj mojim deťom
Chcel som sa s manželkou porozprávať. Videl som, že je iná, čoraz viac podráždená. Ona ma presviedčala, že síce sa o nás bojí, ale akosi jej to celé prerástlo cez hlavu. Domáce učenie, starostlivosť o nás, varenie, vymýšľanie programu pre deti. To všetko sa na nej podpísalo vo forme únavy a vyčerpania.
Posielal som Alicu za kamarátkami, nech si ide zacvičiť, zabehať so susedou. Povedala, že asi chce byť občas aj sama. Začala sa chodiť vetrať von, keď už toho bolo na ňu priveľa. Z prechádzky sa vždy vrátila pokojnejšia a ja som to pripisoval pobytu na čerstvom vzduchu.
Jedného dňa som stretol v obchode našu spoločnú známu. Preberali sme, čo má kto nové. Kamarátka sa ma spýtala, či sa na ňu Alica hnevá. Keď sa naposledy stretli na ulici, len na ňu pozrela bez pozdravu a rýchlo išla opačným smerom. Vyhovoril som sa, že si asi Alica nedala kontaktné šošovky.
Nebolo to totiž prvýkrát, čo mi niekto povedal, že videl Alicu, ako sa zamyslene túla ulicami. A nestalo sa tiež prvýkrát, že sa vrátila z prechádzky a razilo z nej. Musel som sa jej to spýtať narovinu. Manželka nič nepopierala, skôr sa mi zdalo, že sa jej uľavilo. Áno, mala svoj malý rituál. Išla sa akože prejsť, miesto toho zamierila do našej samoobsluhy, kúpila si malú fľašku a kým sa vrátila domov, po ceste ju vypila.
Dohodli sme sa s Alicinou mamou, že pôjde na pár týždňov k nej. Deti som prihlásil opäť do školy, ja som sa vrátil do kancelárie. Cez týždeň som riešil povinnosti, cez víkend výlety a program s deťmi. Alici som to predostrel ako hotovú vec. Začneme v rámci možností fungovať tak, ako pred pandémiou. Odmietal som žiť v strachu. O ňu, o to, ako sa bojí o nás, ako si vzala na svoje plecia celú starostlivosť.
Nie je to vždy ľahké. Najmä, keď prišla ďalšia vlna, bál som sa, že manželka zasa začne trpieť úzkosťami a siahne po alkohole. Viem, že vnútorne ju to stojí veľa síl byť v pokoji. Doma je všetko úplne inak, akoby chcela, ale uvedomuje si, že je to lepšie. Covidová situácia nedovoľuje ľuďom plánovať a pre typ, akým je moja Alica, je to príčinou veľkého stresu. Alkohol bol pre ňu únikom, no som rád, že sme to ustáli.
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)
Zdieľať na
Zdieľaní