Nie nadarmo sa hovorí, že remeslo má zlaté dno. V mojom prípade to platí viac ako stonásobne. Aj to ma motivovalo k tomu, aby som sa s vami podelil o svoj príbeh.
Pochádzam z malej slovenskej dediny, kde každý pozná každého. Vyrastal som tu a dodnes v týchto končinách aj bývam. Nečudo teda, že všetkých svojich známych mám práve stadiaľto alebo blízkeho okolia. Nikdy som nebol nejaký fešák, stmeľovač partie alebo miestny frajer. Myslím, že som bol celkom obyčajný chalan, ktorý síce trochu koktal, ale mne to nevadilo – dokázal som sa cez to preniesť.
Keď sa na základnej škole rozhodovalo, kto pôjde čo študovať, bolo v kurze vyberať sa lepšou cestou za čo najvyšším vzdelaním. Predsa len, ísť na gymnázium s vidinou toho, že raz bude z danej osoby právnik – to patrilo medzi najväčšie lákadlá. Bol to ťahák nielen na baby, ale aj všetky babky v dedine híkali, keď vedeli, kto plánuje ísť na vysokú školu. Vtedy to čosi znamenalo.
V triede nás bolo dvadsaťosem, z toho dvanásť chalanov a zvyšok dievčatá. Väčšina chlapcov z mojej triedy išla na gymnázium alebo na obchodnú akadémiu. Ja som sa síce neučil najhoršie, ale úprimne si viem priznať, že by ma na takúto školu nikto nezobral. Rozhodol som sa teda, že pôjdem za murára.
Čo som sa len napočúval posmeškov, že či chcem celý život miešať maltu a robiť po stavbách ufúľaný ako prasa. Aj ma to sem-tam mrzelo, najmä keď si ma doberali na futbale. Prezývku Murár som dostal prirodzene a aj som sa s ňou zžil. Viac by sa mi však určite páčilo, ak by ma volali Strela, Drak alebo Čimo ako iných kamarátov.
Strednú som skončil po troch rokoch. Neskôr som v meste pozeral na tablá a spoznával na nich kamarátov. Zatiaľ čo oni končili školu, ja som už dávno tvrdo pracoval. S mnohými chalanmi z našej dediny sme sa na isté obdobie prestali aktívne stretávať. Asi to bolo prirodzené, pretože každý mal svoje záujmy a niektorí išli aj na vysoké školy. A to málo kamarátov, čo ostalo v dedine bývať, sa neskôr zamestnalo v neďalekej fabrike.
Roky bežali a ja som sa poctivo venoval murárčine. Celkom ma to bavilo, vždy som mal robotu aj dopredu, slušne zaplatené a nemusel som sa báť, čo do úst. Vďaka tomu som si postavil aj svoj vlastný dom. To mi však nestačilo – hoci pre niektorých som bol možno za hlupáka, vypracoval som sa. Dnes vlastním stavebnú firmu a zamestnávam niekoľkých mužov. Zvažujem dokonca, že si otvorím aj obchod so stavebninami.
Keď sme pred pár mesiacmi mali stretávku zo základnej školy, každý z môjho pohľadu žil tak nejako priemerne. Aj som sa uškrnul a pomyslel si: „Aha, to sú tí z gymnázia, tí čo chceli byť doktormi a právnikmi?“ Ukázalo sa totiž, že sa mám najlepšie z celej triedy. A to mi prinieslo akúsi úľavu a zadosťučinenie za všetky tie roky, v ktorých som sa cítil v porovnaní s nimi menejcenne a na vedľajšej koľaji.
Zdieľať na