Myslel som, že mám celý život smolu na ženy. Mal som totiž presnú predstavu, ako by mala ideálna partnerka vyzerať. Problém bol, že môj ideál som stretol vždy v nesprávnom čase, kedy som to nevedel oceniť.
Partneriek som vystriedal viacero, raz som bol dokonca aj zasnúbený. Moja mama sa už nevedela dočkať. Súrodenci v podobnom veku totiž mali svoje rodiny dávno založené a ja nič. „Už by sa patrilo, Radko“, hovorievala mi.
Zo svadby napokon zišlo. Cítil som, že bývalú viac zaujímajú moje peniaze než moja osobnosť. Nebol som zámožný, ale zarábal som dobre. Ona pochádzala z chudobných pomerov. Na začiatku som to bral ako jej záchranu, že som ju z takého prostredia vytiahol. Bývalá si na peniaze a lepší život však rýchlo zvykla. Navyše ma tlačila do svadby, ale mne niekde vzadu blikala kontrolka. Intuíciu, našťastie, nemajú len ženy a aj tá moja sa ukázala ako opodstatnená, keď som zistil, že bývalá ma pol roka pred plánovanou svadbou podviedla. Od toho momentu som sa zaťal, že radšej ostanem sám, ako robiť niekomu naivného truľa.
Moje odhodlanie mi vydržalo zopár rokov. Sem-tam som zažil nejaký úlet, ale nikdy nešlo o nič vážne – chcel som si len užiť a ísť ďalej. Zmenilo sa to, keď k nám do firmy nastúpila Slávka. Boli sme prevažne mužský kolektív, ale ona k nám perfektne zapadla.
Slávka bola žena do koča aj do voza. Sledovala s nami futbalové zápasy, ale na firemných akciách na nej mohli chlapi oči nechať. Bol som jedným z nich. Páčila sa mi fyzicky, no sadli sme si aj ľudsky. Najviac ma na nej zaujala jej nezávislosť a cieľavedomosť. Keď totiž raz niečo chcela, išla si za tým. Mal som šťastie, že som sa páčil aj ja jej. A ona ani nečakala, kým ja spravím prvý krok. Jednoducho ma po práci pozvala na víno, s čím som veľmi ochotne súhlasil.
Trocha som sa bál, že keď spolu budeme tvoriť pár a tráviť čas aj v práci aj mimo nej, začneme si liezť na nervy. Slávka však prácu od súkromia oddeľovala. Samozrejme, že o nás všetci vedeli, ale ona takisto ako ja nechcela, aby náš vzťah ovplyvňoval výkon v práci. Časť dňa sme boli kolegovia a po nej milenci.
Voľný čas aj dovolenky sme trávili spolu. Slávka rada navštevovala slovenské hrady a zámky, no ešte radšej cestovala za hranice. Ja som skôr domased, preto som navrhol priateľke, nech chodí na tieto výlety s kamarátkami. To však nebolo ideálne riešenie a obaja sme si to uvedomovali. Priznám sa, že mi bolo ľúto peňazí. Za tri noci niekde v hoteli vysoliť tretinu výplaty, to nebolo nič pre mňa.
Priateľka sa však nedala odradiť. Ak niečo niekam naplánovala, zaplatila výlet aj za mňa. Možno to bude znieť divne, ale svoju časť výdavkov som jej nedával. Ja som nechcel ísť a Slávka to rozhodovala za mňa. Jej to neprekážalo a aspoň dosiahla, že som na dovolenky chodil s ňou.
Po čase to nebola len dovolenka dvakrát ročne. Slávka za mňa začala platiť oveľa viac – koncerty, kino či rôzne výlety. Začal som sa cítiť, akoby si ma vydržiavala, a to sa mi už nepáčilo. Priateľka si však nedala povedať. Nechcela pochopiť, že ja k šťastiu nepotrebujem spoznávať nové veci a miesta. Ona však po tom túžila a trvala na tom, že mám chodiť s ňou.
Kamaráti mi Slávku závideli. Žena, ktorá platí za seba aj za partnera, to sa len tak nevidí. Mne to ale pomaly liezlo na nervy. Po troch rokoch, keď si priateľka myslela, že ju konečne požiadam o ruku, som sa s ňou rozišiel. Nezobrala to v najlepšom, ale ja som cítil úľavu. Prestal som totiž cítiť podvedomé výčitky, že niekam musím ísť a niekto druhý to za mňa zaplatí.
Teraz žijem sám a som spokojný. Zmieril som sa s tým a ďalšie vzťahy nevyhľadávam. Veď už som žil so zlatokopkou, a aj so Slávkou, ktorá bola jej pravý opak. Voľakedy som si myslel, že prvý prípad je horší, no ťažko povedať. Mne do života nevyhovovala ani jedna z nich.
Zdieľať na