Pravdivý príbeh: Za smrť mamičky môžem ja – myslela som, že nám sa to stať nemôže

Žena

Z tohto sa nikdy nespamätám (Zdroj: GettyImages)

Vlastne ani neviem, prečo to píšem. Vo svojom okolí o tom nehovorím, nie som schopná. Cítim hanbu, žiaľ, bolesť, hnev a hlavne obrovské výčitky svedomia. Je pre mňa zrejme jednoduchšie dať to von zo seba pred neznámymi ľuďmi. Ale potrebujem sa z toho vyrozprávať, lebo inak sa asi zbláznim.

Pred mesiacom som pochovala svoju milovanú mamičku. Nebola stará a nikdy predtým ani chorá. Bola to aktívna 57-ročná žena, ktorá chodievala behať, s otcom na turistiku, chcela sa prihlásiť do fitka. Mala množstvo plánov a snov, tešila sa po pandémii na dovolenku v Tatrách, aj na poľovnícky ples, ktorý s otcom a priateľmi každoročne navštevovali.

Mamka pracovala na malej pošte za priehradkou a po vypuknutí korony bola veľmi opatrná. Dodržiavala všetky opatrenia, vyhýbala sa ľuďom, pravidelne sa chodievala testovať. Situáciu nikdy nepodceňovala, určite aj preto, lebo sa starala o svojho 80-ročného otca, môjho dedka, ktorý je v penzióne pre seniorov.

Ani ja som covid nikdy nepovažovala za nejaký hoax. Priznávam, že niektoré opatrenia sa mi zdali byť prehnané, iné nelogické, ale dodržiavala som ich. Pracujem ako realitná maklérka a keďže som slobodná a bezdetná, práci obetujem naozaj veľa. Myslela som, že s príchodom korony sa realitný trh zastaví, no nestalo sa tak. Klienti mi stále volajú, stále je o byty aj domy záujem.

Dávala som si maximálny pozor, od klientov som požadovala negatívny test, dodržiavala som odstup. Na obhliadku som išla až vtedy, keď mal klient o kúpu či prenájom skutočne seriózny záujem. Napriek tomu som sa nakazila. Neviem, kde a ako k tomu došlo, od koho som covid dostala. Stalo sa to tesne pred Vianocami.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Sestre som tajne závidela, pred smrťou ma poprosila o šokujúcu vec


Na Štedrý večer sme boli dohodnutí, že ho strávim s rodičmi. Bolo to tak každý rok – som jedináčik, rodičia nechceli byť sami, a ja som sviatky tiež nemala s kým iným tráviť. Obvykle s nami býva za stolom aj dedko, teraz to však pre sprísnené pravidlá v penzióne nešlo a boli sme s ním v kontakte len cez videohovor.

Poslednú obhliadku som absolvovala 21. decembra, a potom som už mala voľno. S nikým som sa nestretávala, jediná moja cesta smerovala do obchodu na predvianočný nákup potravín a na antigénový test. Bol negatívny. Na Štedrý deň doobeda som zabalila darčeky a potom som sa pobrala k rodičom. Cítila som sa dobre a Vianoce sme si užili. Dohodla som sa s rodičmi, že 26. decembra, na Štefana, sa stretneme na spoločnom obede.

Už na prvý sviatok vianočný som ale vedela, že niečo nie je v poriadku. Mala som zimnicu, bola som veľmi unavená a začala som kašľať. Hneď som volala rodičom, tí ma však upokojili, že im nič nie je. Zaľahla som do postele a pustila sa do boja s chorobu. Mala som doma zásobu liekov, čajov, aj potravín, takže som nikoho nemusela prosiť o pomoc. Bola som si istá, že to zvládnem. Veľmi som sa však bála o rodičov.

A môj strach bol oprávnený. U mamičky covid prepukol dva dni po mne, u otca o deň neskôr. Najhoršie bolo, že som nemohla ísť k nim, nemohla som sa o nich postarať. V akom sú stave, som zisťovala len telefonicky. Susedov som požiadala, aby im nosili nákup, no rodičia nič nechceli.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéru som vydedila, a ona nič netuší


Mamička úplne prestala jesť, s veľkými ťažkosťami dostala do seba aj čaj. Mala dusivé záchvaty kašľa, kedy doslova lapala po dychu. A vysoké teploty. Otec bol na tom lepšie, od neho som sa dozvedala, čo sa deje. Ležali už týždeň, keď sa mi otec rozplakal do telefónu. Nevedel, čo robiť. Maminka veľmi zoslabla, no nechcela, aby volal záchranku. Stále mala pocit, že to zvládne aj sama. Nemohla som riskovať a sanitku som zavolala ja. Tá mamičku 3. januára odviezla do nemocnice, kde ju pripojili na kyslík.

Kým ja a otec sme sa z choroby pomaličky dostávali, moja milovaná mamička bola v umelom spánku. Pľúca ju zradili a vyčerpaný organizmus nevládal bojovať. Nemohli sme za ňou, nemohli sme ju chytiť za ruku, pohladiť, povedať jej, ako veľmi ju ľúbime. Stále som si hovorila, že to predsa nie je možné, veď ona sa o seba vždy starala, vždy dbala na zdravý životný štýl. Predsa ju nemôže položiť nejaká hlúpa korona.

Presťahovala som sa k otcovi a snažila som sa mu byť oporou. Hoci mi ani slovom nevyčítal, že covid dostali odo mňa, cítila a cítim sa byť za to zodpovedná. Každý deň som sa modlila, aby sa mamka z toho dostala. No moje modlitby zostali nevyslyšané. Začiatkom februára, po mesiaci boja v nemocnici, nás mamička navždy opustila.

Zrútil sa mi svet. To ja som všetkému na vine! Nespím, mám stiahnutý žalúdok, nedokážem normálne fungovať. Prosím mamičku o odpustenie. Pred pár dňami mi otec povedal: „Ona by určite nechcela, aby si sa takto trápila!“. Lenže to sa nedá, nedá sa zbaviť výčitiek svedomia, nedá sa odpustiť si. Nebyť mňa, mamička mohla žiť. Keby som len vedela… No nič sa už nedá vrátiť, ani tá štedrovečerná večera. Viem, že sa s tým nikdy nevyrovnám. A márne hľadám odpoveď na otázku, ako mám teraz žiť ďalej…


Objavte ešte viac zaujímavých článkov, receptov a videí!

Zdroj: Plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close