Štyri roky utiekli ako voda a čochvíľa tu máme znovu komunálne voľby. Znovu sa budeme rozhodovať, koho posadíme na stoličku starostu či primátora a kto bude obhajovať naše záujmy v zastupiteľstve. Nie je jedno, koho zvolíme, viem to. Už druhé volebné obdobie som starostom podhorskej dedinky a veru musím povedať, že toho mám dosť.
Do komunálnej politiky som išiel ako čerstvý štyridsiatnik a bol som plný nadšenia a elánu. Mal som pocit, že naša dedina zaspala, mladí z nej odchádzali a nikoho veľmi nezaujímalo, čo bude ďalej. Chcel som to zmeniť. Chcel som, aby po mne čosi zostalo. Kandidoval som vtedy sám a hneď po nástupe do funkcie som si vysúkal rukávy a začal pracovať.
Samozrejme, chvíľu trvalo, kým som sa zorientoval, ale môj predchodca – už dôchodca, ktorý sedel na starostovskej stoličke osem rokov, ma ochotne do všetkého zasvätil. Učil som sa však aj za pochodu. Legislatíva sa stále menila, bolo treba sledovať zákony, eurofondové výzvy, nadväzovať kontakty s tými správnymi ľuďmi. Nemôžem povedať, darilo sa mi. V dedine máme krásny kostolík a spolu s okolitou prírodou je to lákadlo pre turistov. Videl som v tom potenciál a rozhodol som sa naštartovať turistický ruch.
Pomohla nám k tomu aj cyklomagistrála. Založili sme miestny turistický podnik, poskytujeme ubytovanie so stravovaním, máme turistickú informačnú kanceláriu. Postavili sme rozhľadňu, zrekonštruovali námestie, zveľadili park, vybudovali detské ihrisko. Hoci som bol opozičný starosta, podarilo sa nám rozbehnúť viacero projektov a aj ich dotiahnuť do úspešného konca. Počet obyvateľov sa nielen zastabilizoval, ale aj trocha vzrástol. Možno tomu pomohla vynovená škôlka aj služby, ktoré ľudia v dedine dnes nachádzajú.
S mojou funkciou sa, samozrejme, zmenilo moje fungovanie doma. Deti sú odrastené, takže mojou častou neprítomnosťou netrpeli, manželka však rýchlo pochopila, že byť starostom jednoducho znamená byť k dispozícii 24 hodín. Na počudovanie, nesťažovala sa. Veľmi rýchlo si zvykla na status „pani starostovej“ a bola s ním spokojná. Rada chodila všade, kde sa mohla ukázať a reprezentovať ma.
Po štyroch rokoch funkčného obdobia som vedel, že sa o funkciu budem uchádzať znova. Mal som viacero vecí rozbehnutých a chcel som ich dokončiť. Manželka si ani inú alternatívu nepripúšťala. O post starostu sme sa však už uchádzali dvaja. Môj protikandidát bol mladší a dravší. Tesne pred voľbami za mnou prišiel a navrhol mi, že sa kandidatúry vzdá. Za finančnú odplatu. Odmietol som, chcel som hrať čestne. O to viac ma potešilo, že mi ľudia opäť dali dôveru.
Toto volebné obdobie však už nebolo ani zďaleka také jednoduché. Samosprávu naši páni z vysokej politiky nikdy nebrali ako rovnocenného partnera, no teraz sme sa pre nich stali doslova slúžkou. Ja som po parlamentných voľbách veril v pozitívnu zmenu, ktorá však neprišla. Zato prišla pandémia a množstvo úloh, ktoré na obce a mestá naváľala vláda. Rozvoj obce stagnoval a ja som na všetko, čo sa predsa len podarilo vybaviť, musel používať tvrdé lakte a ostré slová.
Len čo sme sa pozviechali z korony, začala vojna na Ukrajine, organizovali sme pomoc utečencom, a na záver volebného obdobia nám ešte situáciu skomplikovala aj energetická kríza. Na stole mám faktúry s astronomickými ciframi za kúrenie v škôlke a škole, hľadám možnosti, kde a ako ušetriť. Od politikov počúvam len sľuby. Zobrali by nám všetko, čo sme si sami dobrým hospodárením ušetrili na zveľadenie obce, no keď od nich očakávame pomoc, je ticho.
A mne sa už energia minula. Keď som manželke oznámil, že kandidovať viac nechcem, zostala zaskočená. A potom nahnevaná.„Hádam sa len neplánuješ vrátiť do školy ako učiteľ?“ Spýtala sa ma. Jasné, byť ženou starostu je iné, ako byť ženou dedinského učiteľa. Aj ten plat je iný. Manželka do poslednej chvíle dúfala, že svoj názor zmením. Nezmenil som.
V obci sa objavil jeden kandidát a ja mu žezlo s čistým svedomím odovzdám. Som rád, že som z našej dediny vybudoval dobré miesto pre život. A keby nebolo tých polien, čo nám naši páni zhora často hádzali pod nohy, bolo by toho ešte viac. Posledné štyri roky však boli vyčerpávajúce a mne sa celá politika akosi zhnusila. Manželke som na jej výčitky odpovedal jasne: „Kandiduj sama!“ Zatiaľ teda máme tichú domácnosť. A ja verím, že keď si budem líhať do postele ako obyčajný učiteľ, budem mať hlavu oveľa čistejšiu, ako keď som býval starosta.
Zdieľať na