Volám sa Viliam, ale väčšina ľudí mi hovorí Vilko, poprípade moje meno priatelia vyslovujú s prízvukom francúzštino-angličtiny. Môj príbeh nie je veselý, ale je môj. A hoci by som si niektoré veci najradšej vymazal z pamäti, verím, že ich rozprávanie má zmysel.
Narodil som sa na malom slovenskom vidieku. Naša rodina bola zvonku úplne normálna. Mama, otec a ja, ich jediné dieťa. Každú nedeľu v kostole, a počas týždňa bitky hlava-nehlava. Lebo tak to chodí. Za zatvorenými dverami nášho domu sa diali veci, o ktorých sa nehovorí. Môj otec bol despota. Nikdy sa neusmieval, nikdy ma nepohladil. Čokoľvek som spravil, bolo to málo. Ak som doniesol zo školy dvojku, dostal som facku, že mi stena dala druhú. Ak som bol ticho, bol som lenivý. Ak som plakal, bol som slaboch. Mama sa vždy snažila postaviť medzi nás, no otec sa vyvršoval aj na nej. Pamätám si, ako som sa skrýval pod stolom či v detskej izbe pod paplónom a rukami si chytal uši, len aby som nepočul ich hádky. Zvuk lámajúceho sa skla, pleskot opaskom a jej plač boli bežnou súčasťou našich večerov.
Keď som mal 11 rokov, stalo sa niečo, z čoho mi naskakuje husia koža a slzy do očí aj dnes, napriek tomu, že som dospelý chlap. Bolo leto a vonku sa stmievalo. Otec sa vrátil z krčmy a bol opitý. Koniec koncov, ako bežne. Kričal po mame, že mu večera nechutí, že je to neschopná handra, čo nikdy nič nedokázala. Potom sa rozhodol, že ju potrestá ako vždy, a začal ju mlátiť. Bolo to strašné, pretože som vyskočil na otca a búchal ho päsťami, aby dal mamičke pokoj. Lenže opäť mi takú treskol, až som odletel z kuchyne na chodbu. Zreval, že si to so mnou vybaví tak ako nikdy. Všetko sa vtedy zvrtlo. Mama vzala do rúk kuchynský nôž. Potom už neviem.
Otec zrazu ležal na zemi a mama v amoku len vrážala doňho nožom. Keď prišla polícia, mama bola pokojná. „Chrániť svoje dieťa nie je zločin,“ povedala. Ja som tam stál, vypočúvali ma policajti a nevedel som, čo sa deje. Mama išla do väzenia. Rozsudok bol jasný – 20 rokov za vraždu. Mňa zverili krstnej mame, otcovej sestre. Nebola zlá, ale nikdy som sa u nej necítil ako doma. Mala vlastné deti a ja som bol len niekto navyše, o koho sa musela starať. Na Vianoce som vždy dostal menej darčekov, na rodinných stretnutiach som sedel na kraji stola. Nikdy mi to nepovedali priamo, ale cítil som, že som pre nich cudzí.
Najhoršie na tom všetkom bolo, že mama odmietala so mnou udržiavať kontakt. Písal som jej listy, ale odpovedala len stručne. Raz mi napísala, že nechce, aby som ju videl za mrežami. Až prestala odpisovať úplne. Čím viac som rástol, tým viac som jej rozhodnutiu nerozumel. Potreboval som ju, jej slová, jej objatie. Bola to ona, kto ma ochránil, a teraz som ju stratil. Dospievanie bol pre mňa boj. V škole som nemal veľa priateľov, lebo každý na mňa ukazoval prstom a hovorili mi, že som synom vrahyne. Doma, ak sa to tak dá nazvať, som sa cítil neviditeľný. Jediným únikom pre mňa boli knihy, brigády, ktoré som mal už od šestnástich, a sny o tom, že raz zmiznem niekam ďaleko.
Keď som mal 18 rokov, konečne som si túto túžbu splnil. Z našetrených peňazí z brigád sa mi podarilo kúpiť jednosmernú letenku do Kanady. Nemal som tam nikoho, ale to mi neprekážalo. Potreboval som začať odznova, ďaleko od všetkého. V Kanade som si našiel prácu v horách. Nevedel som reč, tak ma mali za niktoša. Robil som manuálnu prácu, opravoval chaty, rúbal drevo. Tá samota ma liečila. Každé ráno som sa pozeral na mohutné vrchy hôr a cítil som, že konečne ma aspoň tie hory neodsudzujú. Svoje detstvo som nikomu nespomínal. Ľudia okolo mňa vedeli len to, že som zo Slovenska a prišiel som hľadať nový život. Časom, keď som sa naučil jazyk a aj som ukázal, že viem pracovať, som si našiel kamarátov.
Aj napriek tomu, že som mal strechu nad hlavou a stabilnú prácu, vo vnútri som sa cítil prázdny. Roky ubiehali a ja som sa bál založiť si vlastnú rodinu. Čo ak som rovnaký ako otec? Čo ak jedného dňa zdvihnem ruku na svoje dieťa? Tento strach ma paralyzoval. Mal som pár vzťahov, ale vždy som ich ukončil skôr, než sa mohli rozvinúť. Zrejme som mal navštíviť psychológa, ktovie. Po viac ako dvadsiatich rokoch som sa rozhodol vrátiť na Slovensko. Bola to náhla myšlienka, akoby ma niečo volalo späť. Nevedel som, čo ma tam čaká, ale cítil som, že musím čeliť svojej minulosti. Hneď po príchode som vyhľadal mamu. Bola to žena, ktorú som skoro nespoznal. V tvári mala hlboké vrásky, jej telo bolo slabé a vlasy riedke. To, čo ju prezradilo, boli oči. Tie oči boli rovnaké ako kedysi. Keď ma uvidela, rozplakala sa. Neviem, kto komu potreboval viac odpustiť.
Stretávali sme sa pravidelne. Rozprávali sme sa o všetkom, čo sme premeškali. Povedala mi, že ma stále milovala, ale nechcela, aby som trpel pri pohľade na ňu vo väzení. Chápal som to, aj keď to bolelo. Po roku nášho obnoveného vzťahu sa mama dozvedela, že má rakovinu. Bola v pokročilom štádiu, šanca na uzdravenie neexistovala. Hneval som sa na celý svet. Toľko si toho vytrpela, a teraz toto. Posledné mesiace jej života som strávil po jej boku. Sedával som pri jej posteli, čítal jej knihy a snažil sa dobehnúť stratený čas. Keď zomrela, bol som zničený, ale zároveň vďačný. Vďačný, že som mal možnosť ju spoznať, pochopiť a odpustiť jej. Dnes viem, že minulosť nás síce ovplyvňuje, ale nedefinuje. Už sa nebojím založiť si rodinu, pretože viem, aký nechcem byť. A hoci mi osud zobral mnoho, dal mi aj odvahu začať odznova.
Zdieľať na