Ja som Vilo a môj brat je Milo. Áno, znie to vtipne, ale náš vzťah nikdy nebol nejaké terno. Bol som od neho starší o dva roky a často sme sa doťahovali a robili si zle. Asi tak, ako to medzi mladými chalanmi býva. Neskôr sa náš vzťah zlepšil, predsa len, sem-tam sme išli spolu na zábavu aj sme mali spoločnú partiu. Náš súrodenecký vzťah bol však založený aj na vzájomnom podpichovaní. Povedal by som, že ja som bol ten múdrejší a šikovnejší a Milo bol skôr ten priateľskejší a krajší. Tak nejako sme si to podelili. Však ono sa to ukázalo aj neskôr v praxi. Milo si hneď našiel frajerku. Jednu, druhú, tretiu… baby striedal ako ponožky, dobreže sa oňho nebili. Túto situáciu som mu veru závidel. Ja som si zas skôr našiel prácu, len tie baby na mňa akosi neleteli.
Roky ubiehali a Milo sa zrazu spoznal s Táňou. Slovo dalo slovo a už som mu šiel za svedka. S Táňou žili asi rok u našich v jeho detskej izbe. Potom sa presťahovali do menšieho bytu v paneláku. V tom čase som pracoval v úspešnej firme a povýšenie som mal už takmer vo vrecku. Zatiaľ čo ja som o pár týždňov oslavoval postup v kariére, Milo s Táňou oslavovali tehotenstvo. Ej, či ma to len škrelo. Začal som na Mila žiarliť. Mukloval síce dvanástky a žil v starom byte, ktorý ani nebol poriadne zariadený či prerobený, no mal zároveň všetko, čo som ja chcel. Na druhej strane, mal som skvelú robotu, vysoký príjem a aj auto. Kým oni vyberali kočík pre moju neter či synovca, ja som si vyberal svoj vlastný dom so záhradou a podpisoval hypotéku. Síce vysokú a nevýhodnú, ale mohol som si ju dovoliť splácať.
Pamätám si, ako keby to bolo včera, Milo prišiel za mnou, či by som ho nezaložil, že im to teraz do výplaty nevyjde a nechce, aby to Táňa vedela a stresovala sa. Dal som mu nejaké peniaze so štipľavým komentárom, že by sa mal konečne postaviť na vlastné nohy a zamyslieť sa nad tým, ako žije. Vtedy na to nereagoval, no videl som, ako ho to zraňuje. Paradoxne, mne to robilo dobre. Takéto narážky som si neodpustil ani neskôr, a to ani pred jeho manželkou. Vyslovene som ho pred ňou zhadzoval a smial som sa mu, čo to je za život, keď bývajú v takom kamrlíku. Nie ako ja, čo som mal dvojposchodový barak s veľkou záhradou. Preto sme sa nakoniec aj prestali rozprávať. Nespojila nás ani smrť rodičov, ktorí dom venovali Milovi. Mne to bolo jedno, aj tak to bola vtedy v mojich očiach stará chajda.
Bol som chrapúň a dobehlo ma to. V práci nám nevyšla veľká zákazka a oznámili platové škrtania na vedúcich pozíciách. Mne to urobilo skoro dvadsať percent. Nebola to taká tragédia, ale aj tak ma to pekne naštvalo. Mal som chuť sa na to vykašľať a zmeniť prácu. Lenže v tých časoch sa práca nemenila tak ako dnes. Bolo bežné, že ľudia sú v jednej robote aj celý život. Zrazu mi však zo dňa na deň pristála na stole výpoveď. Vraj pre neefektívnosť, zlé výsledky a tak ďalej. Dali mi mesačné odstupné a zrazu som bol bez práce. Myslel som si, že sa zamestnám raz-dva. So svojimi skúsenosťami? Všade ma budú chcieť. Nemohol som sa však viac mýliť. Práce bolo málo, nových ľudí nikde neprijímali a ja som zrazu nemal na hypotéku ani na splátku lízingu na auto. Najskôr mesiac, dva, tri, štyri. Svoj smútok som utápal v alkohole.
Nemal som odvahu ísť za bratom, aby mi požičal. Postupne mi zobrali auto aj dom. Zostal som na ulici s kufrom a taškami plnými drahých oblekov. Načo mi to bolo? Prebýval som na stanici, žobral som o jedlo a padol som na absolútne dno. Teda až do momentu, kým ma môj malý brat Milo neprišiel vytiahnuť z tohto problému. Niekto mu o mne povedal, a on prišiel a zobral ma k nim. Dal mi nové šaty, najesť, posteľ a povedal, že tam môžem byť tak dlho, ako budem potrebovať, pod jednou podmienkou – že nebudem piť. Bolo to ťažké, ale na ulicu som sa už vrátiť nechcel. Časom som sa dal dokopy a opäť si našiel prácu. Od brata som sa však neodsťahoval. Pristavil som si k nim malú prístavbu a snažím sa mu byť takou oporou, akou mi on bol. Môj malý brat, ktorý ma vlastne vo všetkom prerástol.
Zdieľať na
Zdieľaní