Pravdivý príbeh: K svojej lukratívnej pracovnej pozícii som sa dostal podvodom

Pravdivý príbeh podvod

K lukratívnemu pracovnému miestu som sa dostal podvodom (Zdroj: GettyImages)

Už ako dieťaťu mi rodičia hovorili, že čo si nezoberiem, to nemám. Rokmi vo mne táto myšlienka prekvitala a naučila ma prebojovať sa. Niekedy som asi išiel aj „cez mŕtvoly“, ale na druhej strane, dostal som tak všetko, čo som chcel alebo potreboval. Nuž, v tomto svete to asi ani nijako inak nechodí. Alebo?

Popravde, neviem si na to sám odpovedať. Priznávam, že niekedy mi je samému zo seba tak ťažko, hlavne ak si uvedomím, či za to, kde som, môžem vďaka svojim schopnostiam alebo kvôli môjmu podvodu. Všetko to začalo keď som mal 37 rokov. Vtedy som bol už takmer dva roky v práci, kde som pôsobil ako produktový manažér. Práca to bola celkom fajn, aj keď je pravdou, že jej názov znel rozhodne zaujímavejšie ako náplň. Koniec koncov, dva roky sú asi obdobie, kedy väčšina ľudí uvažuje o zmene práce. Tak sa to stalo aj u mňa.

Zdôveril som sa o tom svojmu kolegovi, s ktorým sme si celkom dobre rozumeli. Sem-tam sme si po práci zašli aj na pivo. Priznal sa mi, že podobne uvažuje aj on. Dohodli sme sa, že ak niečo zaujímavé objavíme pre toho druhého, podelíme sa o túto informáciu. Vyskytla sa však jedna pozícia, ktorá nás zaujala oboch. Nič to, veď nech vyhrá ten lepší, no nie?

Bolo to miesto regionálneho riaditeľa istej pobočky. Plat tam bol naozaj nádherný, k tomu služobné auto aj na súkromné účely, notebook a mobil boli samozrejmosťou. Možnosť home officeu, čo bola v tom čase nepredstaviteľná vec. Navyše, dobré meno spoločnosti, benefity, skrátka pozícia snov. Poslali sme tam teda obaja životopisy.

Oboch nás vybrali do druhého kola. V ňom sme mali vypracovať zadanú úlohu a samozrejmosťou bolo tiež pripraviť návrh rozpočtu. Mali sme na to týždeň a celkom som si s tým lámal hlavu. Bolo to zrejme už cez moje sily a hľadal som možnosti, ako si to čo najviac uľahčiť. Napadol ma diabolský plán. Keď si kolega odbehol na obed, zaklapol notebook, avšak svoj poznámkový blo so sebou nezobral. Z chuti som si ho prelistoval a našiel som v ňom všetky jeho poznámky k projektu aj s rozpočtom. Nafotil som si to do mobilu a na základe toho som vypracoval svoje zadanie.

Pri prezentácii som využil to, že som ako mínus vrhol tieň na jeho projekt. Samozrejme, že som ho nemenoval, iba som poukázal na možnú alternatívu. Dozvedel som sa, že v druhom kole nás bolo päť a do posledného tretieho, prejdú len traja z nás. Tým posledným bol psychologický posudok. Vraj či by sme dokázali viesť tím ľudí, zvládať stres a zapadli do kolektívu.

Vďaka Bohu, spomenul som si na jednu známu, s ktorou som mal kedysi krátky románik a ktorá pracovala práve ako psychologička. Ozval som sa jej. Veď prinajhoršom by ma poslala do čerta, vravel som si. Pozval som ju na večeru a vtedy som jej povedal o tom, že by som sa potreboval pripraviť na pohovor. Bol som galantný, doprial som jej kvalitný sex a vyšlo to. Pripravila ma to tretie kolo pohovoru.

Tušíte správne, prešiel som aj ďalším kolom. Lenže rovnako tak prešiel aj môj kolega. Na rozdiel od neho, ktorý si so mnou plácol rukou, že akí sme super, ja som ho začal priam neznášať a videl som na ňom toľko chýb. Ako by takýto človek mohol byť lepší ako ja? Finálne rozhodnutie sme sa mali dozvedieť emailom najneskôr o dva dni. Ozvať sa majú iba vybratému uchádzačovi. Bol som ako na ihlách!

Bol deň D. Každú minútu som refreshoval svoj mail. Aj kolega mi hovoril, že sa už pozrel, či mu niečo neprišlo, ale že nič. V tom ho však riaditeľ zavolal do kancelárie, vraj urgentne niečo potrebuje prebrať. Išiel. Bez notebooku. Nevypol ho. Naopak. Nechal ho otvorený. V duchu som sa smial, že to je ale blbec. Asi mi hrala do karát zhoda náhod, lebo v tomu mu bliklo na obrazovke upozornenie o novom e-maile. Nevydržal som to, pozrel som sa.

Oznamovali mu v ňom, že ho vybrali na pracovnú pozíciu, že bol zo všetkých uchádzačov najlepší a že má spätne potvrdiť svoj záujem o toto miesto. Karma mi to možno raz v živote vyplatí, ale odpísal som v jeho mene, že už nemá záujem a našiel si iné miesto, ktoré prijal a že už ho viac nemusia kontaktovať. Odoslal som odpoveď, emailovú konverzáciu vymazal a s trasúcimi sa rukami som sa vrátil späť k svojej práci. Kolega si nič nevšimol.

O deň mi prišiel email s odpoveďou, že vybrali mňa. Od radosti som vyskočil zo stoličky. Kolega mi potriasol rukou, chlapsky ma objal a pogratuloval mi. Ech, keby len ten vedel. Bolo mi to jedno. Od danej udalosti prešiel už rok a nikto na tento podvod doteraz neprišiel. Ja sa teším z teplého miestečka, dobrého platu a to, že som k tejto pozícii prišiel podvodom mi vôbec nevadí.


Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!

“Kniha Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)

 

Zdroj: plnielanu.sk

Odporúčame