Nikdy som nepatrila k ženám, ktoré snívali o materstve. Moje ambície boli oveľa vyššie ako predstava, že zostanem zatvorená doma s plačúcim dieťaťom a so špinavými plienkami. Keď som otehotnela, neskákala som z toho dva metre do výšin od šťastia. Na druhej strane, nebola som z toho ani nešťastná. Brala som to ako úplne obyčajnú vec.
Keď sa Alenka narodila, myslela som si, že sa moje pocity zmenia. Úprimne, asi som čakala na ten moment, keď mi od šťastia vyhŕknu slzy a ja budem ďakovať Pánu Bohu za to, že sa mi narodila zdravá dcéra. Nič také sa neudialo. Vyčítala som si to, ale nevedela som to zmeniť. Mala som ju rada, to, samozrejme, áno. Ale na rozdiel od iných matiek ja som svoje dieťa nikdy príliš neobjímala alebo nepusinkovala. Nevodila som ju za ručičku do školy ani som ju neobliekala do roztomilých šatočiek. Neviem odôvodniť, prečo to tak bolo. Jednoducho mi to nebolo prirodzené.
Roky ubiehali a Alena rástla. Bola samostatná a šikovná. Niekedy len tak prišla zo školy a objala ma so slovami: mamička, mám ťa rada. A ja som ju odbila s tým, že no dobre, dobre, nech si ide umyť ruky a najesť sa. Zrejme aj ona cítila, že takto by to nemalo byť. Rokmi náš vzťah začínal chladnúť aj z jej strany. Keď bola na učňovke, už ma volala len mama, neskôr mi hovorila dokonca menom. Bolo mi to jedno. Mala 20 rokov, keď sa odsťahovala do iného mesta. Asi tušíte správne, nenavštevovali sme sa. Ona chodila domov najskôr raz za dva týždne, neskôr raz za mesiac, raz za dva, až sa to skončilo úplným prerušením kontaktu.
Bola šikovná a cieľavedomá, viem, že si po rokoch otvorila vlastné kaderníctvo a darilo sa jej. Dokonca aj pár susediek mi hovorilo, že ľudia ju chvália až v našom meste a niektoré ženy dokonca chodia aj desiatky kilometrov k nej na vlasy. Duša mi vtedy pookriala, bolo príjemné počuť na svoju rodinu pochvalu. Aj som premýšľala, že by som niekedy mohla ísť za ňou, aby aj mne urobila nový účes, ale nikdy som to nespravila. Nechcelo sa mi trmácať autobusom a na odšoférovanie auta do vedľajšieho mesta som si netrúfala.
Zrazu mi však zazvonil mobil. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Volal mi jej priateľ Milan, ktorého som ani nepoznala. Vraj Alenka mala autohaváriu a leží v kritickom stave v nemocnici. Zrazu som nevedela, čo robiť, úplne ma to vykoľajilo. Nuž som poprosila suseda Zdena, aby ma rýchlo zaviezol do nemocnice za ňou. Samozrejme, že ma k nej nikto nepustil. Kým som čakala v čakárni s Milanom, mala som možnosť spoznať ho. Bol to milý mladý muž, avšak hneď mi šplechol do tváre, prečo som za svojou dcérou doposiaľ neprišla, že to Alenku celý život mrzelo. Nevedela som, čo na to povedať, iba som sa rozplakala.
Po dlhých hodinách v čakárni zrazu prišiel doktor, aby nám povedal, že Alenka aj dieťatko sú mimo ohrozenia života. To bol ďalší šok. Alenka bola tehotná a ani mi to len nedala vedieť?! Nuž, asi na to mala plné právo. Mohli sme ísť za ňou. Alenka spala, nebola pri vedomí. Množstvo hadičiek a zároveň vykúkajúce bruško ma opäť položili na kolená. Preplakala som pri nej snáď viac ako za celý život. Vtedy som si uvedomila, aká som len bola hlúpa, že som vlastné dieťa od seba odstrkovala. Prosila som ju o odpustenie, aj keď neviem, či ma počula. Takto to išlo niekoľko dní. Sedela som tak pri nej, plakala, keď mi zrazu stisla ruku a povedala „mama“.
Od toho momentu sa všetko zmenilo. Zaprisahala som sa, že aj keď som nebola dobrou mamou, vynahradím jej to aspoň tým, že budem dobrou babkou. Od osudnej nehody ubehlo už takmer dvanásť rokov. Alenka je nielen krásnou a dospelou ženou, ale najmä skvelou mamou. Jej dcérka Izabelka akoby jej z oka vypadla. Som u nich varená-pečená, ale aj oni u mňa. Navštevujeme sa často a trávime spolu všetky sviatky. Teraz už nedokážem pochopiť, prečo som sa roky nechala pripravovať o túto lásku.
Zdieľať na
Zdieľaní