Keď som mala 26 rokov, myslela som si, že mi pri nohách leží celý svet. Mala som skvelého manžela, ročného synčeka a pod srdcom som nosila naše druhé dieťa. Manžel Kubko pracoval ako kamionista. Chodieval na dvojtýždňovky a potom bol týždeň doma. Vždy som ho s láskou nabalila, aby mal všetko potrebné. Rovnako keď prišiel domov, všetko bolo pripravené – teplé jedlo, upratané, mali sme skrátka pekný vzťah. Peňazí nazvyš nebolo, veď som bola na materskej a deti toho veľa potrebovali. Pomôcť nám nemal kto. Kubko sa s rodičmi nestretával a ja som už rodičov nemala.
Pamätám si na ten deň, akoby to bolo včera. Od rána som lietala a upratovala, tešila som sa na príchod svojho manžela po dlhej ceste. Lenže nechodil. Meškal najskôr hodinu, potom dve, tri, štyri… začala som mať zlé tušenie. A to sa, žiaľ, vyplnilo. Manžel mal nehodu, ktorá sa skončila tragicky. Stačila sekunda, a zostala som vdovou s dvomi malými deťmi.
Nasledujúce roky boli plné trápenia, sĺz a biedy. Snažila som sa, ako som len mohla, privyrábala som si ako upratovačka. Deti ma čakali na chodbe, kým som upratala. Jedno v košíku, jedno si zatiaľ kreslilo, ak malo čím. Neskôr som si k upratovaniu pribrala aj príležitostné brigády. Mala som čo robiť. Po zaplatení nájmu mi zostávalo pár korún, každé varenie bolo o dôslednom prepočte toho, na ako dlho mi to vyjde. Boli dni, keď som pila len čistú vodu, aby mali moje deti čo do úst. Keď boli na základnej škole, naskytla sa mi práca upratovačky v miestnom hoteli. Samozrejme, že som to vzala, a popritom som si nechala aj pôvodnú prácu, kde som upratovala kancelárie po večeroch. Pamätám si, že z prvej výplaty som kúpila potraviny do zásoby, čosi som odložila a deti mali po dlhom, veľmi dlhom čase cukríky.
Takto to šlo týždeň za týždňom. Najväčší zlom prišiel, keď ochorela jedna aj druhá recepčná. Šéf mi navrhol, či by som nemala záujem ich zastúpiť, dostala by som priplatené, akurát, že by išlo o 24-hodinovú službu. Nemala som potuchy, čo mám robiť, ale peniaze sme potrebovali. Dohodla som sa so susedkou, že mi postráži deti. Tá práca nebola až taká náročná, ľahko som do toho prišla. Ešte dobre, že sme tam nemali zahraničných hostí, neovládala som totiž žiadny cudzí jazyk. Šéf bol so mnou spokojný. Takýto záskok sa stal pravidelným a po troch mesiacoch som už bola recepčnou na polovičný úväzok – iba na nočné služby.
Teda, na plný úväzok som bola upratovačkou a k tomu na pár hodín aj recepčnou. Deti bývali v noci doma samy, ale čo som mala robiť? Práca ma celkom bavila a potrebovali sme každú korunu. Akurát, že raz som si pri upratovaní vo večerných hodinách neplánovane vypočula kolegyne recepčné, ako sa rozprávali o mne. Vraj sa šplhám hore, no v tých otrasných handrách to aj tak určite ďaleko nedotiahnem. Veď len pre svoj výzor dostávam nočné služby, aby som neodplašila zákazníkov.
Veľmi ma to zamrzelo. Mali však pravdu. Nosila som päť vecí dookola, peniaze som radšej investovala do detí a ich školských potrieb či do jedla. Nedalo mi to pokoja. Nechcela som si pripustiť, že by som nemohla dostať šancu len preto, že chodím v hroznom oblečení. Nemala som však to srdce, aby som si išla kúpiť nové veci čo i len do sekáča. Uchýlila som sa teda k tomu, že som v noci vyberala z košov na oblečenie nejaké kúsky. Väčšinou boli v tých kontajneroch veľmi nepekné a obnosené veci, neraz horšie ako tie moje. Ale z času na čas som vytiahla aj obstojný kus odevu. Po niekoľkých týždňoch som si vďaka svojmu nočnému rabovaniu rozšírila šatník. Prípadné nedokonalosti som zakryla alebo inak upravila.
Paradoxne, zrejme to padlo na úrodnú pôdu, pretože mi ponúkli pozíciu recepčnej na plný úväzok a upratovanie k tomu som mala už iba ako doplnkové. Znamenalo to aj lepší plat. Prešiel rok a stala som sa dokonca vedúcou recepčných, navyše som raz ročne dostala aj odmenu za svoju prácu. S deťmi sa nám žilo o čosi ľahšie. Bola som zrazu sebavedomejšia a sebaistejšia. Samozrejme, že som si už sem-tam kúpila aj niečo nové, ale väčšinou aj tak iba zo sekáča či z online bazárov oblečenia. Veľakrát sa mi tam podarilo nájsť krásne kúsky, asi sa zunovali bohatým paničkám. Isté však je, že aj vďaka tomu, že som sa začala lepšie obliekať, ma oveľa viac rešpektovali v práci, a mám pocit, že ani deti sa za mňa nemuseli hanbiť.
Dnes, po 13 rokoch, pracujem ako riaditeľka oddelenia. Moje deti majú všetko a som hrdá na to, že som nás zabezpečila sama. Keď si spomeniem, ako som po nociach vyberala veci z kontajnera na oblečenie a dnes si dovolím kúpiť novú kolekciu, cítim hrdosť. Áno, šaty robia človeka. Nech si myslí, kto chce, čo chce, je to tak. Ak niektorá z vás zažíva podobnú situáciu ako ja pred rokmi, nevzdávajte sa. Na prvom mieste by síce mali byť deti a plné brušká, ale netreba zabúdať ani na seba.
Zdieľať na
Zdieľaní