Volám sa Oliver, mám 51 rokov a žijem pri Trnave. Môj príbeh začnem trochu nezvyčajne a to tým, že pred dvoma rokmi som sa rozhodol spraviť najlepšie rozhodnutie svojho života. Verím, že svojím príbehom motivujem množstvo ďalších ľudí, ktorí možno prežívajú niečo podobné. A čo som urobil? Zmenil som prácu. Vzdal som sa pozície finančného riaditeľa vo veľkej firme a začal som robiť vo fabrike za výrobným pásom. Znie to možno bizarne, ale nikdy som nebol šťastnejší.
Dvadsaťosem rokov som pracoval vo financiách. Začínal som ako účtovník, postupne som sa vypracoval na pozíciu kontrolóra, vedúceho oddelenia a nakoniec finančného riaditeľa. Mal som pod sebou niekoľko menších oddelení, desiatky ľudí, zodpovedal som za rozpočty v stovkách miliónov eur a môj podpis rozhodoval o osude projektov a niekedy aj ľudí. Zvonku to vyzeralo ako úspešná kariéra. Mimoriadny plat, rešpekt, služobné auto, luxusný dom. Všetko, čo si človek môže želať. Na oko…
Reality bola úplne iná. Posledné dva roky som sa každé ráno budil s pocitom, že asi zomieram. Neustály tlak, termíny, ktoré sa nedali stihnúť, stretnutia od rána do večera, nonstop pípajúce maily, ktoré prichádzali aj o víkendoch a ktorým som nevedel povedať nie. Každý deň som riešil nejakú pracovnú krízu – či už išlo o prekročené rozpočty, problémy s dodávateľmi alebo zlé hospodárske výsledky. A najhoršie bolo, že som si túto prácu domov nosil doslova aj v hlave. A tak som neskôr riešil aj rodinnú krízu.
Večer som sadol k stolu pri večeri a manželka Alena mi rozprávala o svojom dni, ale ja som počul len hluk. V hlave som mal stále čísla, termíny, problémy, ktoré sa museli vyriešiť. Nedalo sa to inak. Časom to prerástlo do toho, že som deti ani nevidel, alebo som si neužíval ich prítomnosť. To isté platí o Alene, s ktorou sme si zrazu nemali čo povedať. Trápilo ma to a to mi spôsobovalo ešte väčší stres. Nepomohli ani dni voľna, ani luxusné dovolenky. Tie som totiž tiež trávil tak, že som denne riešil pracovné veci na diaľku.
Najhoršie to bolo posledný rok pred tým, ako som sa rozhodol odísť. Ráno som sa nedokázal ani zobudiť a vystúpiť z postele. Budík zvonil, ja som vedel, že musím vstať, ale jednoducho som sa nehýbal. Akoby mi telo odmietalo poslúchať. Keď som sa konečne dostal von, bol som apatický. Nič ma netešilo, nič ma nebavilo. Stále som bol podráždený, na manželku som kričal kvôli hlúpostiam a niekedy som išiel do kúpeľne a tam som sa rozplakal ako malé dieťa. Ja, dospelý a zdatný muž. Stala sa zo mňa chodiaca troska v obleku.
Alena mi neskôr povedala, že sa bála prísť domov, lebo nevedela, v akom stave ma nájde. Niekedy som sedel na gauči a pozeral som do prázdna. Inokedy som kričal do telefónu na kolegov kvôli veciam, ktoré obyčajne vyriešime pokojne. Prestával som sa starať o seba. Neoholil som sa, tri dni som mal to isté oblečenie, jedol som len vtedy, keď mi Alena priamo povedala, aby som si niečo dal. Neviem to vysvetliť, prečo to tak bolo.
Práve moja žena mi povedala, že takto to ďalej nepôjde. Že buď vyhľadáme pomoc, alebo že ma stratí. Nebola to hrozba, ale konštatovanie. Videla, ako sa rozpadám na kúsky. No ja som pomoc odmietal, pretože som si myslel, že nemám problém.
Skončilo to skolabovaním celého organizmu. V nemocnici prišli na to, kde je problém, pomerne rýchlo. Vyhľadal som psychológa. Spočiatku som sa hanbil, ako môžem ja potrebovať takúto pomoc. Ale psychologička mi vysvetlila, že to, čo zažívam, je reálna diagnóza. Je to vyhorenie. Že nie som slabý ani neschopný, ale že môj mozog jednoducho povedal dosť.
Rok som bol na PN-ke. Bral som antidepresíva, chodil som na pravidelné sedenia, pomaly som sa učil opäť žiť. Prvé mesiace som spal dvanásť hodín denne. Potom som sa pomaly vrátil k jednoduchým aktivitám. Konečne som čítal knihy, išiel som na krátke prechádzky, pomáhal som Alene v záhrade.
Keď som sa cítil lepšie, začal som premýšľať o tom, čo budem robiť ďalej. Vrátiť sa do manažérskej pozície? Nie. Vedel som, že ma dostane do toho istého kolotoča. Chcel som prácu, ktorú si viac nedonesiem domov. Prácu, kde mám jasne definovanú pracovnú dobu a po jej skončení som slobodný.
A tak som si poslal životopisy do fabrík. Myslíte si, že ma zobrali? Ale kdeže. Rovno mi ponúkali pozície, ktorých som sa bál ako čert kríža. Až po dlhom dlhom vyjednávaní, a priznám sa, že aj cez známosti, sa mi podarilo získať miesto obyčajného robotníka vo výrobnej firme. Dvojzmenná prevádzka, práca pri páse, kde sa montuje. Nič komplikované, chce to len presnosť a pozornosť.
Dnes je to dva roky, čo tam pracujem. Môj pracovný deň sa skončí, keď odchádzam zo závodu. Nemám služobný telefón, nemám maily, nemám stretnutia. Robím svoju prácu, pokecám si s kolegami, počas pauzy si prečítam noviny. Domov idem s čistou hlavou.
Pravda, finančne sme sa museli uskromniť. Už nechodíme trikrát do roka na dovolenku, nechodíme po reštauráciách, dokonca sme predali tretie auto, ktoré sme mali iba ako záložné. Mojej Alenke to nevadí a za to som rád. Vie, že potrebujem hlavne pokoj v hlave a ona za to dostáva manžela, ktorý si ju rád vypočuje, porozpráva sa s ňou a má na ňu čas.
Občas sa niekto čuduje, prečo som takto „degradoval“. Ale ja viem, že som v skutočnosti získal povýšil. Z nešťastného, vyhoreného človeka som sa stal spokojným mužom, ktorý vie, čo v živote potrebuje. A to je viac ako akákoľvek pozícia či plat.
Zdieľať na
Zdieľaní