Manželstvo s mojím mužom bolo náročné. Chcela som ho aj tak udržať za každú cenu. Čím viac som sa snažila, tým menej si ma vážil. V tom čase som to nevidela. Myslela som, že všetko sa zmení, keď sa nám narodí dieťa. On po deťoch veľmi túžil. Lenže opäť som nepodala stopercentný výkon, pretože sa nám narodila dcéra a nie syn, ako si predstavoval.
Videla som, že manžel si k dcére nevie nájsť cestu. Po tom, ako sa nám narodil syn som to vnímala ešte intenzívnejšie. Moja dcéra nikdy nemala taký dobrý vzťah so svojím otcom. Napriek tomu robila presne to, čo ja. Snažila sa mu zapáčiť, zavďačiť.
Všetko sa to zmenilo v puberte. Dcéra nemohla otca ani vystáť. Hádala sa s ním. Vyhadzovala mu na oči, ako sa k nej od malička správal. Opisovala mu všetky pocity, ktoré v mladosti prežívala. To bolo môjmu mužovi ešte viac nepríjemné, ako keby sa s ním nebavila vôbec. Keď sa Monika odsťahovala, bolo to konečne lepšie.
Dcéra ma chodila navštevovať, kedy mohla. Vždy ale bola rada, že muž práve nebol doma. Ak aj bol, tak veľa toho nenarozprávali. Monika mi veľakrát povedala, že je u nás doma divná atmosféra. Vždy tam bola, ale až keď už s nami nebývala, si to uvedomila naplno. S mužom sme v tom čase boli stále manželia. Spali sme však v oddelených izbách a prakticky sme sa nebavili. Každý sme si žili svoje.
Monika si našla priateľa, vzali sa a po čase sa im narodilo dieťa. Z vnučky som mala veľkú radosť. Dcéra mi dopriala s malou dosť času. Pomáhala som jej so strážením, keď si Monika potrebovala niečo vybaviť.
Čím však bola malá staršia, tým začala byť Monika protivnejšia. Bola ako policajt. Čo sme robili, ako sme sa hrali, ako sa malá cítila, či na ňu rozprával aj otec. Nedajbože, že vnučka bola plačlivá, keď Monika po ňu prišla. Dávala to za vinu mne a atmosfére, ktorá u nás bola.
Muž si pritom vnučku obľúbil. Stačilo, že na neho pozrela a bol namäkko. Dovolil by jej všetko. Monika to videla. Ja tiež. Ten rozdiel, ako sa muž správa k vnučke a ako sa správal k vlastnej dcére, keď bola malá. Trocha ma to škrelo. Na druhej strane som myslela, že cez vnučku si k sebe nájdu cestu aj dcéra s mužom. Bola pravda, že tí dvaja sa hádali trocha menej.
Naopak, so mnou sa Monika vedela pochytiť za úplnú maličkosť. Keď mala vnučka meniny, kúpil muž zákusky. Malej však nechutil ani jeden. Muž sa urazil a začal mať poznámky, či nie je rozmaznaná a odišiel urazený von. Vnučka nechápala, čo sa deje, začala plakať a oheň bol na streche. Monika vykričala mne, ako som mohla ju a jej brata vychovávať s takým človekom. Prečo som sa nerozviedla, boli by sme všetci spokojnejší.
Bránila som sa. Vždy som chcela, aby moje deti mali matku aj otca. Dcéra mi povedala, že teraz, ako má vlastné dieťa, nechápe, ako ju mohol otec od seba tak odstrkovať. Nikdy by sa k svojej dcére tak nesprávala a ani nebude. Snažila som sa ju utešiť, že otec sa správal rovnako aj ku mne. To ju len utvrdilo v tom, že som sa mala zbaliť a odísť od neho už dávno.
Mrzí ma, že som v očiach dcéry slaboch. O to viac, že som vždy blaho svojich detí dávala na prvé miesto. Myslela som, že im nič nechýba. Veď som sa o ne s láskou starala a vychovávala ich. Im, a najmä dcére, však chýbalo niečo úplne iné. Pocit, že je milovaná oboma rodičmi a pokojný domov s láskavou atmosférou. Taký, aký sa teraz snaží dať svojej dcére. Návodov, ako to nerobiť, má zo svojho detstva, žiaľ, viac ako dosť.
Zdieľať na