Nikdy som nemala šťastie v láske. Vlastne som ani žiadnu lásku nehľadala. Niežeby som po nej netúžila, ale asi som si myslela, že ona nie je stvorená pre mňa a ja pre ňu. Chýbalo mi sebavedomie, vždy som bola tá utiahnutá šedá myška, ktorá najradšej nevyliezala zo svojej skrýše.
Nechodila som na diskotéky, na zábavy, zo školy vždy rovno domov a víkendy som trávila ponorená do kníh. Žiadnu najlepšiu kamarátku som nemala. To ale neznamenalo, že som nebola ochotná spolužiačkam a spolužiakom pomôcť.
Prvý bližší kontakt s chlapcom som mala len vďaka tomu, že som si písala s jedným mladým vojakom. Zoznámili sme sa cez inzerát v mládežníckom časopise a dokonca za mnou prišiel na opušťák. Ja som ale bola hanblivá, zakríknutá a veľa zábavy si so mnou neužil. Časom naša korešpondencia redla a ja som si celkom oddýchla s tým, že aj tak nebol môj typ.
Neskôr som nastúpila do jedného podniku ako administratívna sila a keď sa podnik pretransformoval na súkromnú spoločnosť, zostala som tam pracovať ako fakturantka. Vzťahy som nemala žiadne. Keď aj o mňa ktosi opatrne prejavil záujem, stiahla som sa. Postupne som prišla do veku, kedy sa ženám hovorievalo stará panna. Dnes sú to ešte mladé žaby, ktoré si užívajú života a slobody plnými dúškami. Vtedy však na 29-ročné dievča bez muža a rodiny pozerali s ľútosťou a začudovaním. A práve v tom čase k nám do práce nastúpil Marián.
O sedem rokov starší muž sa do mesta prisťahoval aj so svojimi dvoma dcérami, 8-ročnou Magdou a 6-ročnou Alenkou. Matka rodinu opustila, zamilovala sa vraj do iného muža a neváhala sa vykašľať nielen na manžela, ale aj na deti. Keď som počúvala kolegyne, ako rozoberajú Mariánov životný príbeh, čosi sa vo mne pohlo. Začala som si ho všímať s oveľa väčším záujmom a musela som si priznať, že ma priťahuje. Imponovalo mi aj to, že sa nezľakol zodpovednosti a o dievčatá sa vzorne stará, hoci to pre chlapa určite nebolo jednoduché.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mala som vzťah so ženatým mužom, rozdelil nás jeho dospelý syn
Marián u nás pracoval ako vedúci odbytu a veľmi rýchlo ma zaregistroval. Bol ku mne pozorný, milý, párkrát ma odprevadil z práce domov. Začali sme sa stretávať. Mala som obavy, ako ma prijmú dievčatá, predsa len som nemala s deťmi žiadne skúsenosti a bola som úplne cudzí človek. Ale bariéry sa prelomili a po dvoch mesiacoch vzťahu som sa k Mariánovi a jeho dcéram nasťahovala.
Stala som sa ich mamou. Prala som im, žehlila, varila, robila si s nimi úlohy, riešila ich drobné radosti a starosti. Nebolo to jednoduché, ako matku ma určite zo začiatku vôbec nebrali, aj ma oslovovali „teta“. A ja som tiež potrebovala čas zvyknúť si na nové pocity, vzťahy, rolu a aj životnú situáciu. Marián sa na mňa spoľahol a bral ma ako svoju manželku, hoci sme neboli zosobášení.
Dievčatá vyrastali a všetci sme sa vzájomne rešpektovali. Už mi nehovorili teta, oslovovali ma krstným menom. Snažila som sa tu byť pre ne, splniť im každé želanie. Aj ich otcovi, a tak som si vôbec nevšimla, že nikto neplní želania mne.
Presiahla som o pár rôčkov tridsiatku a zatúžila som priviesť na svet dieťa. Nehovorím, že svoje, pretože za „moje“ som považovala aj dievčatá. Ale Marián o tom nechcel ani počuť, hovorieval: „Máme predsa už dve deti.“ A ja som mu nechcela odporovať, aby si nemyslel, že dievčatá nebodaj nemám rada. O svadbe hovoril ako o niečom, čo bude, o niečom, čo určite príde – raz. A tak som čakala.
Vlastne som sa nikdy nezmenila. Zostala som tichá, nepriebojná šedá myška, ktorá keď môže, rada pomôže. Ale sama si dupnúť nevie. Starala som sa o rodinu a verila, že som jej súčasťou. Marián sa dal na podnikanie, času na rodinu mal málo. Tak si všetci zvykli na môj servis. Na to, že som po ruke, že urobím, vyriešim, kúpim, uvarím, zariadim, upracem, vypočujem, poradím. Kolegyňa, s ktorou som sa viac zblížila mi síce vyčítala, že som príliš mäkká, priveľký dobrák, ako hovorievala, no len som sa pousmiala. Iná byť neviem a hotovo.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dala som mu všetko, on ma chcel odtrhnúť od vlastných detí
Magda už končila vysokú školu, Alenka pracovala v inom meste. S Mariánom sme slávili výročie nášho vzťahu. Áno, vzťahu, nie svadby, pretože pred oltár si ma nikdy neodviedol. Cítila som, že v poslednom období to nie je ono. Bol odťažitý, občas aj nervózny a podráždený, potom sa však rýchlo ospravedlňoval a vyhováral na únavu. Bol práve 8. marec, Medzinárodný deň žien, keď mi pri večeri oznámil, že sa zamiloval. Očarila ho jeho asistentka a nie je to len úlet, je to láska. Akoby som v tej chvíli dostala facku.
Chcel byť veľkorysý, byt je síce jeho, ale vyhadzovať ma nebude. So slečnou si kupujú domček a sťahujú sa do iného mesta, kde má firma jednu z pobočiek. Milý ako vždy, nezabudol mi poďakovať, že som pri ňom stála v ťažkých rokoch a dievčatám nahradila mamu. „Ver mi, neplánoval som to, jednoducho sa to stalo,“ dodal, a mne trhalo srdce na kusy. Na otázku kde som urobila chybu, odpovedal: „Žiadnu si neurobila, len si bola vždy tichá, skromná, až priveľmi prispôsobivá. Potrebujem mať vedľa seba človeka, ktorý je osobnosť.“
A tak so svojou mladou kráskou, ktorá je osobnosť, odišiel. Jeho byt som opustila, vybavila som si garsónku od mesta a žijem sama. Už tri roky. Magda býva v Prahe, Alenka je vydatá v Anglicku. Nemôžem povedať, že by na mňa zabudli, alebo ma ignorovali. Volajú na moje narodeniny aj meniny, a občas aj len tak, ako sa mám. Ale keď idú domov, idú, samozrejme, k otcovi. Chápem to, kto som ja? Teta, ktorá ich má rada, nič viac. Pomaličky zliepam dokopy svoj život, ktorý sa rozbil na tisíc kúskov. Ale či to lepidlo bude držať, netuším.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na