Veríte na magickosť čísel? S odstupom času môžem povedať, že ja áno. Pre mňa je totiž takým dňom štrnásty február, ktorý sa všetkým spája s Valentínom. V tento deň sa udiala séria životných momentov, ktoré navždy ovplyvnili môj život. Volám sa Sofia, mám 47 rokov, pochádzam z Nitry a rozhodla som sa, že sa s vami podelím o ten môj pravdivý príbeh.
Keď som mala osem rokov, práve na Valentína odišiel môj milovaný dedko. Pamätám si to, akoby to bolo včera. Sedela som spolu so sestrou v detskej izbe a kreslili sme srdiečka pre rodičov, keď zazvonil telefón. Veľa si nepamätám, iba viem, že mamina sa rozplakala. Oznámili nám totiž, že dedko zomrel. Mám na neho len tie najkrajšie spomienky. Pamätám si, ako naučil bicyklovať, ako sme zbierali orechy a ako mi rozprával príbehy z jeho mladosti. Dedko bol pre mňa všetkým.
Pochopiteľne, z tejto udalosti som sa pozbierala, no 14. február mal pre mňa trpkú príchuť. Ale len do momentu, kým som nestretla Petra. Mužovi svojho života som povedala svoje „áno“ presne na Valentína. Brala som to ako znamenie, myslela som si, že to tak dedko chce a aspoň symbolicky tam teda bude so mnou. Bola to tá najkrajšia svadba, akú som si vedela predstaviť.
Presne o päť rokov neskôr, vo valentínske ráno roku 2008, som priviedla na svet nášho Martinka. Bol to náročný pôrod, trval osemnásť hodín, ale keď mi sestričky položili na hruď ten malý uzlíček šťastia, vedela som, že tento deň mi znova priniesol do života niečo výnimočné. Mimochodom, vôbec to nebolo plánované. Martinko sa vypýtal na svet o dva týždne skôr, ako mal. Nuž dobre. Zrazu som Valentín videla v tom najkrajšom svetle a stále som to brala ako signály a znamenia, ktoré mi posiela z neba dedko.
Minulý rok mi však Valentín ukázal aj to, že mám ružové okuliare a príliš vysoko lietam. Šťastie netrvá večne. V daný deň som bola doma z práce, lebo som ráno išla k lekárovi. Požičala som si naše auto, ktorým inak väčšinou chodil Peťo do práce, ale ukecala som ho, že sa mi nechce ísť autobusom. Mala som totiž jasný plán. Od lekára ísť nakúpiť jahody, napiecť tortu a upratať, aby bolo na večer všetko pripravené.
Predstavovala som si, že mi aj môj drahý manžel prinesie moje obľúbené ruže, otvoríme si fľašu vína a bude nám príjemne. Ako som však vyberala nákup z kufra auta, ani neviem čo mi to napadlo, pozrela som sa aj do priehradky. A tam som našla malú červenú krabičku. Srdce mi poskočilo. Po rokoch mi kúpil valentínsky darček a ešte aj šperk?!
Krabičku som otvorila… a môj svet sa druhýkrát v živote zastavil. Boli v nej náušnice. Lenže, ja nosím iba zlato a perly sa mi nikdy nepáčili. Vždy som nosila iba zlaté šperky a Peter to vedel. V tej chvíli som pochopila, že tie náušnice neboli pre mňa. Počkala som však, kým sa vráti z práce a či mi náhodou nebude chcieť dať darček. Dúfala som, že sa iba zabudol a tie náušnice budú pre mňa, aj keď som mala zlé tušenie. Nuž, neboli. Peter sa mi po konfrontácii priznal, že už má polroka milenku a je do nej bezhlavo zamilovaný. Tak takýto Valentín som rozhodne nečakala.
Valentín mi priniesol najväčšie straty aj najkrajší dar. Vzal mi dedka a manžela, dal mi syna. Priniesol mi lásku aj sklamanie.
Možno sa niekto usmeje nad mojou vierou v magické dátumy, ale ja som presvedčená, že štrnásty február nie je v mojom živote len náhodným číslom v kalendári. Je to deň, ktorý mi pripomína, že život je plný prekvapení. Tých krásnych aj tých bolestivých.
Zdieľať na