S manželom Dušanom máme krásny vzťah – je to nielen môj muž, ale aj najlepší priateľ. Pred pár dňami sme oslávili 30. výročie sobáša a to by mal byť dôvod na radosť. Sme päťdesiatnici, syn nám vyletel z hniezda a končí štúdium v zahraničí, konečne by sme si mali užívať a radovať sa zo života. Lenže…
Začiatkom roka manžel náhle skolaboval. Bolo šťastie, že som bola vtedy doma. Sedela som v obývačke, on bol na toalete. Odrazu som počula na chodbe obrovský buchot. Vybehla som z izby a Duška našla ležať na zemi. Prišlo mu zle a odpadol. Podarilo sa mi ho prebrať a podopierajúc ho uložiť do postele. Bol bledý ako stena. Zľakla som sa, že je to infarkt a chcela som volať záchranku, on ale odmietal, vraj si len potrebuje trocha oddýchnuť.
Vzápätí však dostal hnačku a začal prúdom vracať. To som už nečakala a vytočila číslo 112. Kým sa mi podarilo dostať ho na toaletu, niekoľkokrát opäť odpadol. Do bezvedomia upadal aj na WC. Bol to pre mňa ten najotrasnejší zážitok v živote. Keď prišla záchranka, nemohli mu ani tlak namerať, taký ho mal nízky.
V nemocnici sa ho lekárom podarilo stabilizovať a podrobil sa vyšetreniam. Záver: Niečo je na hrubom čreve a treba to urgentne riešiť. Nastal kolotoč ďalších vyšetrení, tentoraz v Národnom onkologickom ústave. Tam potvrdili nález na hrubom čreve a stanovili termín operácie o mesiac. Chceli sme to mať čo najskôr za sebou, doslova sme odrátavali dni do operácie. Manžel bol vždy štíhly, až chudý, teraz po kolapse a črevných problémoch ešte viac schudol. Oblečenie na ňom doslova viselo a bolo treba konať čo najrýchlejšie.
Preto doslova ako rana medzi oči zapôsobila na nás správa pár dní pred plánovanou operáciou, že zákrok sa ruší. Nie sú kapacity. A manžel príde na rad až niekedy v lete. Myslela som, že sa zbláznim. Po prvotnom šoku som sa však zmobilizovala a kontaktovala som Dušanovho kamaráta z detstva, ktorý je chirurgom. A vďakabohu, on sa manžela ujal. Do mesiaca muž ležal na operačnom stole. Pri dvojhodinovej operácii mu z čreva vybrali nádor a robili všetko pre to, aby nemusel mať vývod. Podarilo sa.
Manžel sa vrátil domov, namiesto 60 kíl vážil len 50. Pomaly sa ale začal zotavovať. Zobrala som si dovolenku a starala sa oňho. Bolo treba každý deň mu pichať injekcie na riedenie krvi do brucha, variť diétne jedlá. Keďže v jednej uzline bola nájdená mikrometastáza, už mesiac po operácii nastúpil na takzvanú zabezpečovaciu chemoterapiu.
Jej cieľom je zničiť prípadné rakovinové bunky, ktoré v tele mohli zostať, a minimalizovať tak návrat ochorenia. Dušan chemoterapiu neznášal dobre. Nebývalo mu zle od žalúdka, ale psychicky. Bol nervózny, podráždený. K tomu mu začali veľmi tŕpnuť prsty na rukách a nohách.
Ja som sa ho snažila podporovať. Kým išiel na operáciu, mala som dve zamestnania a bola v práci do večera, takže som nemala veľmi čas nad všetkým premýšľať. Po operácii som v jednom zamestnaní dala výpoveď a v druhom čerpala voľno. Na chemoterapiu som ho sprevádzala, usilovala som sa, aby sme boli obaja naladení optimisticky. V lete manžel chemoterapiu konečne ukončil a my sme si užili kratučkú dovolenku. Už počas liečby nastúpil do práce, pretože tiež potreboval prísť na iné myšlienky.
Zdalo sa, že všetko sa začína vracať do normálu. Vedeli sme, že každé tri mesiace bude musieť Dušan na kontrolu a teraz ho šesť mesiacov po operácii čakalo aj kontrolné CT. Namiesto úľavy však prišiel ďalší šok, na CT bol nález, opäť na hrubom čreve. V inom mieste, ale je. Čo to znamená? Recidíva ochorenia? Veď sme len tri mesiace od skončenia chemoterapie! Alebo je to niečo iné, čo predtým vyšetrenie neukázalo? Manžel pred operáciou nemohol absolvovať kolonoskopiu, pretože pre prvotný nádor bolo črevo zúžené. Lekár sa vyššie nedostal.
Onkomarkery v krvi, našťastie, zvýšené nie sú. Ale aj tak… Dúfali sme, modlili sme sa, aby to bol tentoraz len polyp. No ukázalo sa, že ide o léziu nejasného pôvodu a treba ju odstrániť chirurgicky. Manžela teda čaká opäť operácia. A opäť možno všetko nanovo, vrátane liečby. Opäť mu zoberú kúsok čreva. Vidím, že ho to zobralo, no oveľa horšie som na tom ja. Tá prvotná trauma pri Duškovom kolapse a psychicky náročný rok sa na mne veľmi podpísali.
Žijem akoby v mrákotách, neustále sa mi chce plakať. Neviem sa z ničoho tešiť, mám bolesti žalúdka, celá sa trasiem. Veľmi, veľmi sa bojím. Že o manžela prídem, že tu zostanem sama, že to nezvládnem. Hoci sa tie myšlienky snažím odháňať, neviem sa im ubrániť.
Pred pár dňami mi prišlo veľmi zle, tlak som mala 217/110, myslela som, že odpadnem. Chytila ma panická hrôza, nemohla som dýchať. A odvtedy sa to niekoľkokrát zopakovalo. Od lekárky som dostala lieky na upokojenie a antidepresíva. Viem, že ide o panické ataky, ale neviem to ovládať. Srdce mi búši, hlava mi ide prasknúť. A do toho žalúdok, ktorý nechce spolupracovať, akoby mi v ňom ležal kameň.
Manžela čaká operácia začiatkom budúceho roka a ja neviem, ako to zvládnem. Zo všetkých strán počúvam, že mu musím byť oporou. Ja sa ale bojím, že to už druhý raz nedám. Že tou oporou už nedokážem byť. Chcela by som zavrieť oči a všetko to prespať. Momentálne fungujem ako automat, na zotrvačnosť. Viem, musím sa vzchopiť. Napríklad aj kvôli manželovým rodičom, osemdesiatnikom, ktorí sú odkázaní na jeho starostlivosť.
Potrebovala by som pomoc psychológa alebo psychiatra, no tu, u nás, je to nemožné. Voľné termíny majú o tri mesiace, niektorí neberú nových pacientov vôbec. Budem sa musieť opäť zmobilizovať. Len, poraďte, ako? Lebo svojej hlave a svojmu telu sama rozkázať nedokážem.
Zdieľať na