Hovorí sa, že s malými deťmi sú malé starosti, s veľkými veľké. Lenže často tie najväčšie starosti bývajú s rodičmi. Hoci sú dospelí, na starobu sa neraz správajú horšie ako deti. Môj otec je toho príkladom. A ja som už pomaly rezignovala, pretože bojovať s ním, to je ako bojovať s veternými mlynmi.
Otec celý život pracoval, najskôr ako vodič nákladného auta, neskôr automechanik, garážmajster, technický pracovník, a teraz, na dôchodku, si privyrába ako vrátnik vo veľkosklade. Niežeby bol na to vyslovene odkázaný, len jednoducho nevydrží doma a potrebuje byť medzi ľuďmi. Samozrejme, v konečnom dôsledku sa aj nejaké to euro navyše hodí do rozpočtu.
Zdravotne však na tom nie je najlepšie. Jeho životospráva bývala odjakživa všelijaká, len nie zdravá. Dlhé roky fajčil, aj 40 cigariet denne. Keď mu zomrel brat na rakovinu, zo dňa na deň s fajčením prestal. Za to má, pochopiteľne, môj obdiv, nie každý to dokáže. On však jednu závislosť vystriedal druhou: začal sa prejedať, a to vyslovene nezdravými potravinami. Je veľký milovník sladkého, takže denne konzumuje keksy, napolitánky a koláčiky. K tomu mastné, vyprážané, údené a konzervované jedlá, sladké minerálky, denne dve pivá. Za posledných 15 rokov sa jeho hmotnosť pri výške 165 centimetrov vyšplhala na 92 kilogramov. Najviditeľnejšie je to v oblasti brucha.
Pri takejto nadváhe, samozrejme, trpí celý organizmus. Otec je unavený, zadýchava sa, bolia ho kolená. Našťastie svoju veľkú vášeň – les – neopustil, a keď sa dá, chodí na huby alebo len tak prejsť sa do prírody. Inak má však pohybu minimálne. V prvej covidovej vlne ho skolil koronavírus. Ale že poriadne. Dva týždne mal vysoké horúčky, nejedol, bol problém doňho dostať aj tekutiny. Báli sme sa najhoršieho.
Nakoniec sa z toho dostal vďaka pľúcnej lekárke, ktorá sa ho ujala, v nemocnici však neskončil len preto, lebo covidové oddelenia boli plné. Odniesli si to jeho pľúca, stále musí užívať lieky. Prosili sme ho, aby sa šetril, predsa už nemusí brávať nočné, a robiť dvanástky, no len odvrkol, že je to jeho vec, aby sme sa nestarali.
Pred dvoma mesiacmi začal pokrivkávať, vraj ho bolí koleno, ale k lekárovi, samozrejme, nejde. Už len to by mu chýbalo, aby mu ťahali z kolena vodu! Zabudla som zdôrazniť, že môj otec sa lekárom vyhýba, ako sa len dá – má strach z injekcií. Keď vie, že mu majú brať krv, radšej nikam nejde. Ak sa už niekam odhodlá, každému je jasné, že ide do tuhého.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Mamine dlhy doviedli otca do hrobu!
Pred pár dňami mi v nedeľu ráno zavolal z práce: „Asi mám opäť covid, ťažko sa mi dýcha a bolí ma na prsiach. Možno mám aj horúčku.“ Vyľakala som sa a odporučila mu, aby zavolal kolegovi, ktorý ho môže prísť vystriedať, a aby hneď išiel na pohotovosť. Upozornila som ho zároveň, že to vôbec nemusí byť korona, môže ísť aj o zápal pľúc či dokonca infarkt. Ale on opäť odvrkol tým svojím typickým spôsobom: „Koho by som volal a otravoval? Nejako to tu vydržím.“ Služba mu končila o 18. hodine a krátko po šiestej mi opäť volal. To som už počula, ako ktosi v telefóne hovorí: „Napichneme ho…“ Bolo mi jasné, že otec je na pohotovosti a niečo sa deje. Zmohol sa len na to, že ide skutočne o infarktový stav.
Keby nešlo o život, bolo by to možno aj úsmevné. Lekár na pohotovosti otcovi oznámil: „Taxík, ktorým ste prišli, môžete poslať preč, sanitka vás odvezie do nemocnice.“ Otec na to: „Ja som neprišiel taxíkom, prišiel som na bicykli.“ Pán doktor sa chytil za hlavu a nechcel veriť. Ukazoval mu záznam z EKG vyšetrenia a upozorňoval, že to vôbec nevyzerá dobre. Ešte sa spýtal: „A kedy sa vám to stalo, odkedy vám je zle?“ Na otcovu odpoveď „Od rána,“ už načisto stratil slová. Otec argumentoval, že bol v práci, a nemal ho kto vymeniť, no lekár, samozrejme, oponoval, že keď ide o zdravie, práca nemôže byť to najdôležitejšie.
Otca odviezli do nemocnice v susednom meste a tam potvrdili infarkt. Nasadili mu liečbu a stabilizovali ho. Keďže mu však zistili aj upchaté cievy, po pár dňoch ho previezli do hlavného mesta, do ústavu srdcových chorôb, kde mu urobili angioplastiku. Inak povedané, do miesta, kde je zablokovaná tepna, lekár zaviedol katéter s balónikom, ktorý sa dá nafúknuť. Tlakom balónika sa plak zatlačí k stene cievy a rozvinie sa v nej kovová výstuž nazývaná stent. Tá ostáva prichytená k cievnej stene. Otec bol po celý čas pri vedomí, a keďže má panický strach z akýchkoľvek úkonov, lekári s ním mali čo robiť. Angioplastiku museli vykonávať na dvakrát, pretože zo stresu mu výrazne stúpol tlak a bolo potrebné ho znížiť.
V telefóne ledva rozprával. Bol celý ubolený, ale i tak sa pýtal domov. A včera ho sanitka skutočne doviezla. Keď som videla, v akom je stave, chcelo sa mi plakať. Ruky a brucho modré od infúzií a injekcií, slabiny po zákroku priam až fialové. Zhodil pár kíl, čo mu je určite na prospech, no nevyzerá zdravo. I tak sa však berie do práce. Že ledva chodí? Čo na tom, určite mu postačia tri – štyri dni „na rozchodenie“ a bude v poriadku. Neviem, či má pocit, že firma bez neho skrachuje, alebo je to len nejaká starecká tvrdohlavosť…
Lekári mu jasne povedali, že v tomto tempe nemôže pokračovať. Musí zásadne zmeniť životný štýl, odpočívať. Keď sa večer pýtal, kedy si bude môcť dať pivo, neverila som vlastným ušiam. S dieťaťom by nebolo toľko starostí, ako s jedným starým chlapom! Má vôbec zmysel o niečom ho presviedčať?!
Zdieľať na