Pravdivý príbeh: Prekonal som koronu, dcéru som v najhoršom prosil, aby ma nechala spopolniť

Smejúci sa senior

Prekonal som koronu, dcéru som v najhoršom prosil, aby ma nechala spopolniť (Zdroj: GettyImages)

Nie som žiadna bábovka. Aj keď mám 71 rokov, stále pracujem ako strážnik. Voľný čas trávim v lese, kde som vyrastal, a tak som viac na vzduchu ako zatvorený v paneláku. Môj starý otec bol totiž lesník a dodnes si pamätám, ako mi hovorieval: „Mirko, tieto duby tu rastú už dvesto rokov. Tento les je čarovný, tu človeka prejdú všetky bolesti.“

Neviem, ako to starký myslel, ale ja v lese naozaj zabúdam na každú bolesť a trápenie. Vlastne som tým chcel len povedať, že chvíľu neobsedím, nie som gaučový povaľač, žijem aktívne. Áno, po tom, čo som v štyridsať päťke prestal fajčiť, narástlo mi brucho, nemám ale problém vysadnúť na bicykel a vyraziť do svojej zelenej oázy.

Kedy znovu uvidím milovaný les a prejdem sa po známych miestach, netuším. V polovici decembra som sa s ním bol rozlúčiť, poďakovať za bohatú hubársku sezónu. Medzi sviatkami som mal veľa služieb, a potom prišiel Silvester. Už večer pred ním som sa cítil čudne – bolelo ma celé telo, svaly, kĺby, mal som pocit, akoby som práve zabehol maratón. V posledný deň roka som sa zobudil a cítil som, že mám horúčku.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Kvôli nadváhe som takmer prišiel o to najcennejšie, dostal som príučku


Teplomer ukazoval 38,6 °C. Večer som mal nastúpiť na nočnú, prelom rokov som chcel osláviť v službe. Musel som ale zavolať kolegovi, aby to zobral za mňa. Bolo mi neskutočne zle, teplota sa vyšplhala nad 39 °C. Takú horúčku som mal snáď prvý raz v živote. K tomu neskutočná bolesť hlavy a očí, čo som dovtedy nikdy nezažil.

K bolesti tela a horúčke sa na Nový rok pridal aj dusivý kašeľ a chrapot. Stratil som hlas, sotva som zo seba dokázal vydať nejaký hlások. Nevládal som nič iné, len zájsť na toaletu a uvariť si čaj. Snažil som sa počúvať dcérinu radu a piť čo najviac. Ale aj to ma tak vysiľovalo, že neviem, či som pitný režim skutočne dodržiaval. Na 5. januára ma dcéra objednala na PCR test, pretože bolo viac než pravdepodobné, že ide o koronavírus. Ale bolo pre mňa nemysliteľné cestovať do 30 kilometrov vzdialeného mesta. Neustále som mal teplotu okolo 39 °C – vždy sa mi ju podarilo zraziť len na chvíľu, a potom znovu vyletela hore. Sám by som to neodšoféroval a ak by ma viezol zať, ohrozil by som ho a musel by ísť do karantény.

Rátať som nemohol ani s tým, že sa o mňa postará niekto doma. S manželkou síce žijeme v spoločnej domácnosti, no každý svoj život. Sme jednoducho dve nekompatibilné povahy, ktoré sa nejakým omylom dali dokopy. Viem, že by mi pomohla, keby bolo treba, no dva dni po mne prepukli príznaky Covidu aj u nej. A choroba mala v jej prípade celkom iný priebeh – celé to prespala. Okrem mierneho kašľa ju totiž trápila predovšetkým neprekonateľná únava a skutočne prespala niekoľko dní a nocí. Každý sme teda boli zatvorení vo svojej izbe a bojovali tento boj sami za seba.

Keď som dcére 5. januára s vypätím síl zavolal, že nie som schopný na test ísť, okamžite kontaktovala moju obvodnú lekárku. Popísala jej, čo sa deje a ona vzápätí volala mne. Len matne si spomínam na jej príkazy a rady. Okrem iného som si mal pravidelne merať dychovú frekvenciu a pulz, spomínala aj hodnoty, pri ktorých mám okamžite volať záchranku. Ja som ale stále ležal vo vysokých horúčkach a bolo pre mňa nesmierne náročné na čokoľvek sa sústrediť.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Choroba ma donútila k zúfalému činu, takmer som prišla o to najcennejšie


Okrem spomínaných príznakov som trpel aj nechutenstvom. Nejedol som skutočne nič. A keďže som bral antibiotiká, ktoré išli do prázdneho žalúdka, na ôsmy deň od vypuknutia ochorenia som dostal úporné hnačky. Dcéra ma zásobovala liekmi, vitamínmi, ovocím. Nákup, samozrejme, vždy nechávala za dverami bytu, ale ja som nebol schopný zjesť ani štvrtinu banánu. Pár lyžíc silného vývaru sa mi do seba podarilo dostať až 9. januára. O dva dni neskôr ma kamarát, ktorý už Covid prekonal, viezol na röntgen, kam ma poslala moja lekárka. Verdikt znel: obojstranný covidový zápal pľúc.

Keď niekoho počujem prirovnávať Covid-19 ku chrípke, neviem či mám plakať, alebo sa smiať. Mal som chrípku párkrát za život a nie je to príjemné ochorenie. Pri žiadnej som však neležal vo vysokých horúčkach takmer dva týždne. Pri žiadnej som sa necítil tak zle, že som nebol schopný zjesť ani polievku. Pri žiadnej som za dva týždne neschudol osem kíl. Mal som jediné šťastie, že som sa nedusil. Ale vlastne ani neviem, či by som bol schopný zavolať si záchranku. Či by som odhadol, že už je najvyšší čas.

Od vypuknutia príznakov koronavírusu u mňa uplynul takmer mesiac. Doteraz nie som v poriadku. Dostal som ďalšie antibiotiká a dvakrát za deň musím inhalovať. Som slabý ako mucha. Keď ma včera kamarát doviezol z kontrolného röntgenu a ja som musel vyšliapať schody do prvého poschodia, myslel som, že vypľujem dušu. Dcéra mi hovorila, že keď mi volala v prvých dňoch ochorenia, s veľkou námahou v hlase som ju prosil, aby ma nechala spopolniť. Nepamätám si to, ale som šťastný, že som prežil. Kolegom som sľúbil, že sa vrátim do práce. Ale budem vďačný, ak sa budem môcť naplno vrátiť predovšetkým do života.


Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok

Zdroj: Plnielanu.sk

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close