Ako malý chlapec som zažíval peklo na zemi. Mojou každodennou realitou v škole bolo nekonečné šikanovanie, ponižovanie a výsmech zo strany spolužiakov. Vtedy som si prisahal, že nikdy nikoho nebudem šikanovať. Dospel som. Dospel som však do sveta, kde sa šikana neskončila. Práve naopak.
Ako 25-ročný som vstúpil som do manželstva s nádejou, že nájdem lásku a podporu. Po rokoch šikany v škole to nebolo ľahké, moja sebadôvera bola na bode mrazu. No čoskoro som pochopil, že ani dospelý život nie je imúnny voči krutosti. Moja manželka, ktorej som venoval celé svoje srdce, začala zneužívať moju dobrotu.
Začalo to po prvom tehotenstve. Chcela, aby som robil v domácnosti všetko. Chápal som to, veď bola unavená po pôrode. Pral som, upratoval, varil, hral sa s malou, masíroval ženu po pôrode. Lenže prešlo niekoľko mesiacov, ba čo viac, prešli štyri roky a nič sa nezmenilo. Ani keď prišlo druhé dieťa. Vraj je stále unavená.
Nezmenilo sa to ani potom. Nech som robil čokoľvek, nikdy som nebol dosť dobrý, nikdy som jej v ničom už nevyhovoval. A keď vyrástli naše deti, začali sa správať podobne. Odzrkadľovali matkinu kritiku a ponižovanie. „Si zlý otec, za nič nestojíš,“ zaznelo po určitom čase aj z ich úst. Sám seba sa dnes pýtam, ako môžem byť otcom, ak moje vlastné deti ma vidia len ako slabého a zlého človeka?
Som slaboch. V práci som trávil 14-hodín denne, len aby som nebol doma. Neskôr som si našiel prácu ako vodič kamiónu. Po troch týždňoch som prišiel na týždeň domov. Čakal ma lístoček so zoznamom, čo všetko treba urobiť. Týždeň doma som varil, rozvážal rodinu na nákupy a neraz sa stalo, že som už dostal po chrbtici valčekom na cesto, lebo si žena asi potrebovala vybiť zlosť.
Rany, ktoré sú v mojom vnútri sa nedajú ani popísať slovami. Každý deň sa pýtam, prečo ja? Zvažujem, že sa rozvediem. Kúpim si malý byt, psa, ktorý bude jazdiť so mnou po Európe a budeme tu len my dvaja pre seba. Snáď tak nájdem šťastie a pokoj. Už len nájsť odvahu.
Zdieľať na