Hovorí sa, že až s príchodom dieťaťa spoznáme, čo je to pravá láska a zmenia sa nám v živote hodnoty. Ľudia si často myslia, že materstvo a dieťa dá žene alebo páru zmysel života. Taká kravina!
Mala som 27 rokov, keď som zostala po prvýkrát tehotná. S vtedajším manželom sme mali nádherný vzťah a dieťa bolo jeho prirodzeným vyústením. Tešili sme sa naň. Ako každú prvorodičku, aj mňa sprevádzali obavy z pôrodu, či sa budeme vedieť o dieťa dobre postarať a aký bude život po tom. Strach sa takmer vždy rozplynul v momente, keď som v ruke držala maličký kúsok oblečenia pre bábätko, keď som pocítila jeho pohyby alebo keď som videla, ako mi manžel hladká bruško a prihovára sa drobcovi.
Deväť mesiacov tehotenstva ubehlo ako voda. Myslím, že som mala príjemné a bezproblémové tehotenstvo a neskôr aj pôrod. Chlapec sa narodil prirodzenou cestou a moment, keď mi ho priložili na hrudník patril k najviac emotívnym v mojom živote. Všetko sa však zmenilo asi dva týždne po pôrode.
Malý bol po celý čas doma nervózny a veľa plakal. Bola som unavená, vyšťavená a otrávená. Takto som si to… Takto sme si to nepredstavovali. Manžel musel zarábať a potreboval sa vyspať. Odsťahoval sa zo spálne, aby vládal pracovať. Nemala som mu to vôbec za zlé, veď sama som mu to navrhla a urobila by som pre neho prvé aj posledné.
Lenže na mňa ako keby nikto nemyslel. Aj ja som sa potrebovala vyspať. Nemala som čas ísť ani na toaletu, umyť si zuby, najesť sa. Stalo sa zo mňa strašidlo, ktoré malo na rukách vrieskajúce dieťatko. Myslela som si, že to bábätko ma nemalo rado. Alebo som si myslela, že nám ho vymenili, veď určite tento ukričaný pavián nemôže byť náš. Tento stav trval asi mesiac, počas ktorého som stratila absolútne akúkoľvek chuť žiť a ľutovala som, že sme si to dieťatko urobili. Mrzelo ma, aká som príšerná matka.
Pamätám si, že nedostatok spánku a celkové vyčerpanie sa na mne podpísalo tak, že som blúznila. Keď dieťa spalo, tak som ho budila, pretože som sa bála, či je v poriadku. Bolo zvláštne, že neplače. A naopak, keď plakalo, tak som si tak nejako vsugenerovala, že neplače a že sa mi to iba zdá. Bolí ma, keď opisujem tieto emócie a spomínam si na tieto momenty. Všetko to vyústilo do toho, že som v panike volala manželovi, že nám zmizlo dieťa a v postieľke je na jeho mieste iba handra. Prišiel rýchlo z práce a našiel tam popritom spiaceho chlapčeka. Nerozumel tomu, neveril, čo sa deje.
Odmietala som naše dieťa zobrať na ruky. S manželom sme sa veľmi hádali a trvalo nejaký čas, kým mi bola diagnostiková popôrodná depresia najvyššieho štádia. Bola som hospitalizovaná viac ako rok. Za ten čas si manžel našiel druhú partnerku, o čom som sa dozvedela iba pár týždňov po prepustení. Spolu s ňou dodnes vychovávajú môjho syna. To ma poznačilo ešte viac a opäť som skončila na liečení.
O svoje dieťa som nejavila záujem, pretože som to tak necítila. Zmenilo a zničilo mi život. Dnes mám 46 rokov a je zo mňa zatrpknutá stará dievka. Žijem sama, pretože rodina ma odvrhla a neporozumela, že som mala vážny psychický problém. Namiesto pomoci sa mi dostalo odkopnutia. Každý deň sa ubíjam myšlienkami a výčitkami. Verím, že jedného dňa naberiem odvahu pozrieť sa svojmu synovi do očí a že mu budem schopná vysvetliť, prečo som nebola pri ňom. Dúfam, že mi raz odpustí.
Zdieľať na