Volám sa Veronika a mám 57 rokov. Bývam v Košiciach v panelákovom byte, v ktorom som kedysi žila so svojím bývalým manželom a dcérou. Dnes je ten byt stále mojím domovom, ale zároveň miestom, kde sa niekedy cítim ako väzeň. Už osem rokov žijem s Pavlom, mužom, ktorého som kedysi považovala za svoju spásu. Dnes sa však sama seba pýtam, či ma naozaj zachránil, alebo len uväznil.
Poďme na to postupne. S Pavlom som sa zoznámila cez spoločných známych. Mala som vtedy 49 rokov, za sebou rozvod a dcéru, ktorá už mala svoj život. Bola som sama a hoci som sa tvárila, že mi to neprekáža, v skutočnosti som túžila po niekom, kto by ma mal rád.
Pavol bol o päť rokov starší, charizmatický a galantný. Od začiatku mi dával pocit, že som pre neho výnimočná. Každé ráno mi písal správy, volal mi, aby sa opýtal, ako sa mám, vždy sa o mňa zaujímal. Po rokoch samoty mi to lichotilo. Myslela som si, že konečne mám niekoho, komu na mne záleží.
Po pár mesiacoch sme začali žiť spolu. Nebolo to jednoduché. On bol zvyknutý na svoj životný štýl, ja na ten svoj. Ale milovala som ho a bola som ochotná robiť kompromisy. Lenže postupne sa jeho starostlivosť zmenila na niečo iné.
Najskôr som si nevšimla, že sa niečo deje. Pavol mi často volal, pýtal sa, kde som, kedy prídem domov. Tvrdil, že je len starostlivý. Keď som sa stretla s kamarátkou, vyvolával mi každú hodinu. Keď som sa vrátila, dostala som výčitky. Pýtal sa, čo sme tam tak dlho robili a o čom ste sa rozprávali. Postupne sa začal miešať aj do toho, čo si obliekam. Zo začiatku mi to prišlo milé. Veď sa o mňa stará, nie?
Až neskôr som pochopila, že to nie je starostlivosť. Bolo to kontrolovanie. Jedného dňa som si všimla, že Pavol začal zamykať byt, keď odchádzal do práce. Na otázku, prečo ma tu zamkol mi odvetil, že len pre moju bezpečnosť a vraj nechce, aby sa mi niečo stalo. Povedal to s úsmevom a ja som mu uverila. Veď to malo logiku. Žijeme na sídlisku, hocikto sa môže vlámať do bytu, ak nechám pootvorené dvere.
Ale začalo sa to diať pravidelne. Ak som chcela ísť von, musela som mu to dopredu oznámiť. Ak som povedala, že potrebujem ísť na nákup, odpovedal, že on všetko nakúpi, nemusím sa o to starať. Keď som si raz dovolila ísť von bez toho, aby som mu to oznámila, dostala som po návrate poriadnu lekciu. A tak som prestala chodiť von. Prestala som sa stretávať s kamarátkami. Prestala som si plánovať vlastný čas.
Moja dcéra si to všimla. Pri každej návšteve sa ma pýtala, či som šťastná. Vždy som odpovedala, že samozrejme, že som. Pavol sa o mňa stará. Ale v hĺbke duše som vedela, že klamem.
Bojím sa. Bojím sa mu povedať, že mi to prekáža. Bojím sa jeho reakcie. Ale hlavne sa bojím, že ak odídem, zostanem sama. Že už nikoho nestretnem. A keď ste žena v mojom veku, samota vás desí viac než nesloboda.
Niekedy si predstavujem, aké by to bolo mať život vo vlastných rukách. Ísť von, keď sa mi zachce. Nebáť sa, že ma niekto kontroluje. Ale hneď nato príde myšlienka: A čo ak to sama nezvládnem?
Možno raz nájdem odvahu. Možno raz pochopím, že aj samota je lepšia než život v strachu. Ale zatiaľ tu sedím, čakám na Pavla, kým príde domov a odomkne dvere.
Zdieľať na