Ak niekto považuje za nešťastný deň piatok trinásteho, tak potom vedzte, že to o dátume naozaj nie je. Životný horor sa dá zažiť naozaj hocikedy.
Predminulý rok nepatril k mojim najlepším. Ešte v novembri som začala mať psychické problémy. Aby som to nenafukovala, zrejme to bola úzkosť. Neviem presne, ku psychologičke som s tým nešla. Zrazu som sa len cítila veľmi sama a a to aj napriek tomu, že som mala priateľa, vlastný byt a dokonca aj slušne platenú prácu. Akosi som mala pocit, že nežijem najlepší život a že mi neustále niečo chýba. Bolo toho na mňa priveľa.
Potajomky som si občas poplakala, ale vedela som, že je to len zlé obdobie a určite bude časom lepšie. Nasledujúce mesiace však nepriniesli žiadnu pozitívnu zmenu, práve naopak. Akoby sa všetko okolo mňa zhoršovalo. Rodina sa o mňa až tak nezaujímala, nemala som priveľa verných priateľov a s mojou polovičkou sme sa začali hádať. V práci som sa cítila odstrčená….
Pamätám si na ten dátum úplne presne. Bol 15. júl a ak by som uviedla, že to bol deň blbec, tak by to bolo veľmi slabé pomenovanie. Týždeň predtým sa so mnou rozišiel priateľ po dvoch rokoch, čo znamenalo, že som musela riešiť predaj bytu kvôli spoločnej hypotéke. Nemala som sa ani komu zdôveriť.
No a toho 15. júla do mňa na ceste do práce nabúralo vozidlo. Nikomu sa, našťastie, nič nestalo, ale už samotná udalosť a pokrivené plechy nie sú nič príjemné. Do práce som meškala, avšak bolo to aj tak jedno. Dostala som výpoveď, lebo vraj kríza a znižovanie počtu zamestnancov.
Všetkého bolo na mňa zrazu priveľa, sadla som si cez obednú pauzu na lavičku v parku a nechala slzám voľný priebeh. Zrazu si ku mne prisadla cudzia žena. Ticho sedela. Už-už som išla preč, keď zrazu prehovorila, že občas má každý deň blbec, dôležité je sa z toho nezrútiť. A ak nejde o život, tak nejde o nič. Dali sme sa do reči.
Zo sedenia v parku sme sa presunuli do blízkej reštaurácie, pretože som sa priznala, že som od včerajšieho večera nič nejedla. Prerozprávali sme hodiny a hodiny, vyliala som jej doslova dušu. Cudzej osobe. A viete čo je na tom najlepšie? Že sa z nás stali skvelé kamarátky. Dovolím si dokonca povedať, že tie najlepšie.
Vďaka mojej Katke viem, že sa všetko dá zvládnuť a už sa necítim sama. Dnes sa dokonca aj zasmejeme na tom, ako jej svedomie nedovolilo nechať ma tam urevanú. Vraj to urobila prvýkrát. Môj najhorší deň zmenila na ten najlepší. Získala som totiž to najcennejšie na svete, priateľstvo.
Zdieľať na