Keď som spoznala Daniela, išla som sa roztopiť od šťastia. Bol to inteligentný, príjemný muž v rokoch, ktorý mal rozbehnutý úspešný biznis. Brával ma na exotické dovolenky, o ktorých mnohí mohli len snívať. Vtedy som akurát skončila vysokú školu. V odbore kulturológia som si nevedela nájsť uplatnenie. Daniel mi navrhol, že môžem začať pracovať v jeho firme.
Priznám sa, veľa povinností som na pleciach nemala. Nosila som listy na poštu, sem-tam urobila kávičku, vytlačila nejaký dokument. Prakticky žiadna zodpovednosť, no napriek tomu mi každý mesiac chodil na účet nadštandardný plat. Daniel sa ku mne priznával, všetci v práci vedeli, že sme pár. Niekoľko rokov bol rozvedený, nemal milenky a ja som sa tešila z toho, že nie som tou druhou. Po dvoch rokoch randenia som otehotnela. Veľmi som sa bála povedať Danielovi túto novinku. Z prvého manželstva mal už dospelého syna a ja som vedela, že celý ten kolotoč rodičovstva sa mu nechce absolvovať ešte raz.
„Čakám bábätko,“ oznámila som mu v jeden večer so strachom v očiach. Potreboval asi desať minút, kým to spracoval. Bez slov sa vyparil a o chvíľku sa vrátil s nádherným zásnubným prsteňom. „Čakal som na vhodný okamih,“ povedal a kľakol si predo mňa. Vtedy som si myslela, že som najšťastnejšia žena na svete. O dva mesiace sa konala veľkolepá svadba, na ktorej som sa mohla pochváliť svadobnými šatami od známeho slovenského návrhára.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Po smrti manžela ma nič nebavilo, prepadla som strašnej závislosti
Po pôrode malej Adelky som sa nevrátila do práce. Všetok svoj čas som venovala bábätku a Danielovi som sa snažila byť dobrou manželkou. Z času na čas sa ku mne dostali neprajné reči. Vraj som zlatokopka, ktorá si vďaka dieťaťu s boháčom zaručila skvelú budúcnosť. Nič som si z nich nerobila. Daniela som úprimne milovala. Postupom rokov som však začala strácať zmysel života.
Daniel nechcel, aby som sa vrátila do práce, pretože sme boli finančne ďaleko za vodou. Keď dcéra začala chodiť do súkromnej školy, doma som sa neskutočne nudila. Nebavili ma reči s kamarátkami pri kávičke, ktoré riešili len svoj výzor. Doma sme mali upratovačku, stravovali sme sa väčšinou v reštauráciách a ja som akosi nevedela, čo si počať s voľným časom.
„Si moja kvetinka. Tvojou jedinou starosťou je, aby si kvitla a bola šťastná,“ ubezpečoval ma Daniel, keď videl, že strácam pôdu pod nohami. Na jednej strane som ho chápala. Mnohé ženy mohli o tom, čo som mala, len snívať. Napriek tomu sa ma pomaly, ale isto zmocňovala depresia. Veľmi dobre som vedela, z čoho pramení. Z nudy. Žila som v zlatej klietke, ktorá ma nedokázala spraviť šťastnou.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Takmer som prišla o manžela, o romániku sa nesmie nikdy dozvedieť
V jedno ráno som sa prihlásila na Facebook. Zaujal ma citát, ktorý zverejnila dávno zabudnutá spolužiačka zo základnej školy: „Ak sa cítiš zle, nájdi niekoho, komu je ešte horšie a pomôž mu. Začneš byť viac vďačný za to, čo máš.“ Úplne som s citátom súhlasila. Chvíľku som surfovala po internete, a potom som sa rozhodla. Vošla som do šatníka, na ktorý som sa po prvýkrát pozrela kritickými očami.
Bolo v ňom mnoho šiat ešte s cenovkou, ktoré stáli viac než je priemerná výplata Slováka. Vyradila som väčšinu vecí. Aj tak som sa v tom šatníku už nevedela pomaly ani pohnúť. Na webe som si našla azylový dom, dohodla som si stretnutie a na druhý deň som tam všetku tú nádheru doručila. Večer mi bolo omnoho ľahšie na duši. Aj manžel videl, že sa akosi viac teším zo života.
Všetko som mu vyrozprávala a podelila som sa so svojou túžbou nežiť len pre seba. Mal kontakty na správnych miestach a o nejaký čas sme spoločne založili neziskové združenie na pomoc ľuďom v núdzi. Viem, je ich veľa. Ale sme ľudia a musíme si pomáhať. V práci som sa našla. Nie je to síce jednoduché, pretože sa stretávam s rôznymi osudmi a výplatu mám mizernú, no ten pocit, ktorý na oplátku získavam, je na nezaplatenie.
Plní elánu aj na Facebooku: Buďte v obraze a nenechajte si ujsť už žiadny zaujímavý článok
Zdieľať na