Volám sa Oto a mám niečo po 40-tke. Nie som ničím zaujímavý chlap. Pochádzam zo siedmich súrodencov a svoje detstvo vonkoncom nepovažujem za rozprávkové. Otec totiž prepadol alkoholu a to, čo som zažíval, neprajem nikomu. Hlava-nehlava bil nielen mamu, ale aj mňa a mojich súrodencov. Neraz nás dokonca postavil vedľa seba a my sme si museli vybrať, kto z nás dostane výprask.
Znie so síce kruto, ale svojho otca som nenávidel. Žije dodnes, ale nestretávam sa s ním ani s mojou matkou. Tej totiž vyčítam, že nič neurobila pre to, aby nás ochránila. Nerozviedla sa, nikam neodišla, nezasiahla. Okrem toho však s odstupom času vidím, ako veľmi nás dokáže detstvo ovplyvniť aj v dospelosti.
K otcovi sa mi veľmi ťažko vyjadruje, no najsmutnejší je aj tak môj vzťah s matkou. Nepamätám si, že by mňa alebo mojich súrodencov niekedy len tak k sebe privinula. Nikdy som nebol pochválený za známky, za športové úspechy, za nič. Nikdy som nedostal vyznanie lásky. A keď som bol chorý, tak som sa nedočkal ani len pohladenia či šálky horúceho čaju. Niet sa čo čudovať, že takéto mamino chladné správanie sa na mne podpísalo a odrazilo sa najmä na mojich vzťahoch.
Z domu som odišiel ako 22-ročný. Býval som na internáte a popritom som stážoval v istej známej firme z oblasti informačných technológií. Postupne som sa vypracoval na profesionála. Vtedy totiž bolo oveľa jednoduchšie preraziť ako dnes. Veľmi ma moja práca bavila a napĺňala. Nepochybným bonusom bola tiež moja naozaj slušná výplata. Veď už ako 27-ročný som si kúpil svoj prvý menší byt a o rok neskôr aj auto. Jednoducho sa mi darilo.
Čo sa týka žien, nebola to žiadna sláva. V tom čase som mal za sebou jeden niekoľkoročný vzťah, ale ten som vnímal iba ako takú obyčajnú detskú lásku. A ani to dievča, ktoré prišlo po nej, nebolo žiadna výhra. Náš vzťah trval približne dva roky, no neustále kolísal ako na hojdačke – raz hore, potom zase prudko dole. „To len ja mám šťastie na také husi?“ behali mi hlavou opovržlivé myšlienky. Až teraz viem, aký som bol vlastne hlupák.
Keď som sa spoznal s Esterou, mal som akurát Kristove roky. Náš vzťah bol príjemnou zmenou. Bola odo mňa mladšia a bola nádherná. Milovala ma tak ako nikto iný doposiaľ. Bývali sme spolu a hocikedy nám pripravila chutné raňajky, inokedy sa ponúkla, že ma pomasíruje. Keď prišla z práce, tak sa rozbehla za mnou a vyobjímala ma. Pripadalo mi to milé, ale asi aj trochu naivné. Ako som jej mohol chýbať, keď bola preč iba niekoľko hodín? Dnes som však už slobodný mládenec. Estera, najkrajšia a najmilšia osoba, akú som kedy stretol, ma opustila.
Jej odôvodnenie bolo také, o akom mi hovorila niekoľkokrát počas nášho šesťročného vzťahu. Vraj som jej nepreukazoval dostatok lásky, nehy a pozornosti. Najskôr som bol na ňu a jej reči nahnevaný. Dokonca som ju podozrieval z toho, že ma s niekým podvádza. Až časom mi došlo, že mala vlastne pravdu. Ja som ju naozaj nikdy sám od seba neobjal. Nikdy som jej nepovedal: „Milujem ťa.“
Nevyznal som jej city, nedal som jej najavo, aká je pre mňa jedinečná a dôležitá. Ester medzitým vädla ako taká ruža. Potrebovala cítiť istotu a lásku, odo mňa sa jej však nič z toho nedostalo. Áno, pomáhal som jej v domácnosti. Navaril som, upratal, aj som dal oprať špinavé oblečenie a vyvenčil som psa. Dnes však už viem, že toto nie je vyznanie lásky.
Tým, že ma nikto nikdy nenaučil, ako prejaviť lásku, som stratil ženu svojho života. Mám pocit, akoby zahodila pri mne svoje najkrajšie roky. Ja som si totiž ani nedokázal pred ňou pokľaknúť a požiadať ju o roku. Pritom som veľmi dobre vedel, že po tom túžila. Čo som to bol za chlapa? Kvôli nedostatku rodičovskej lásky som zrejme odsúdený na samotu.
Zdieľať na