Pravdivý príbeh: Rodičia ma nechápali, akonáhle som dospela, odišla som z domu

Skormútená tvár ženy

Ilustračné foto (Foto: GettyImages)

Celé detstvo som prežila na sídlisku. Nesťažovala som sa. Len, čo sme prišla zo školy, hodila som aktovku do kúta a už ma nebolo. Zažila všetko. Rozbité kolená, prvý bozk, prvú lásku aj rozchod. Vždy mi vyhovoval ruch mesta. Bola som rada, že všade sa dostanem mestskou hromadnou dopravou. Navyše som nemusela všetok voľný čas tráviť okopávaním záhrady, čo bola pomerne častá činnosť mojich spolužiakov žijúcich na dedine.

Moja mama však v trojizbovom byte na jedenástom poschodí vyslovene trpela. Tvrdila, že jej chýba zeleň, čistý vzduch a možnosť len tak vybehnúť do poľa v teplákoch bez toho, aby ju prenasledovali zhrozené pohľady okolia. „Ferko, ja by som sa tak rada presťahovala naspäť na dedinu,“ mama jedného dňa opäť spustila známu pesničku, ktorú sme počúvali už celé roky. Otec, rodený mešťan, ktorý netušil, ako sa narába s lopatou, obvykle čakal, dokiaľ vyšumí. Povedala si svoje, na pár mesiacov bolo ticho a otec sa mohol opäť tešiť z papučovej kultúry.

No tentoraz mama poriadne zatlačila na pílu: „Vieš, v dedine, v ktorej som vyrastala, je na predaj jeden starší domček. Podľa fotiek vyzerá dokonale. Aj cenu má dobrú. Keby sme predali tento byt, mohli by sme si ho dovoliť. Ešte by nám ostalo aj na prerábku. Dohodla som nám obhliadku. Je to samozrejme nezáväzné.“ Otec sa pozeral na mamu ako na ôsmy div sveta. No keďže sa mu zaprisahávala, že tým rozhodne nič nesleduje, uveril jej.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Som dospelá žena, ktorá sa stále bojí vlastnej matky


Na druhý deň sme sa teda vybrali pozerať „mamin“ dom. My dvaja s otcom sme sa tvárili, akoby sme išli na kar a nie na obhliadku. Zato mama sa rozplývala od šťastia. Verila som, že v otcovi budem mať parťáka, ktorý ma nesklame a bude mi držať stranu. A mamu prehlasujeme.

Spočiatku sa otec tváril ako najväčší odporca vidieku. Ale chalúpka, ktorá sa nachádzala tesne pod lesom, mu učarovala na prvý pohľad. „Tak to je v háji!“ Pomyslela som si. Domček bol síce pekný aj prostredie. No nevedela som si predstaviť, že by som bývala na mieste, kde líšky dávajú dobrú noc. Do mesta autobus chodil naozaj zriedkavo. Nebolo to miesto, kde by som dobrovoľne chcela prežiť svoju mladosť.

Keď mi rodičia oznámili, že kupujú dom, rozplakala som sa. Zrazu sa aj moje kamarátky dívali inak. Vyčítali mi, že trhám partiu. Sťahovanie som znášala veľmi ťažko. V novom prostredí som si nevedela zvyknúť a dlho som mala pocit, že nikam nepatrím. Už som nebývala na sídlisku a v dedine ma dievčatá medzi seba neprijali. Aj som ich chápala. Poznali sa od detstva, mali svoje tajomstvá a ja som bola nežiadúci element. Ukazovali na mňa prstom a ja som nevedela, čo s tým.

Jediným mojím spoločníkom bol Hektor. Pes, ktorého mi rodičia kúpili ako bolestné za sťahovanie. Snažila som sa nedávať najavo svoje sklamanie. Tešila som sa, že mama je konečne vo svojom živle. Aj otec si prekvapivo zvykol. Stal sa z neho chlap, ktorý sa tešil z rekonštrukcie vlastnej chalupy.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Život na dedine by som za mesto nemenila ani za nič!


Len čo som zmaturovala, rozhodla som sa, že sa presťahujem naspäť do mesta. Rodičom som to oznámila, až keď som mala všetko vybavené. Išla som na vysokú, našla som si prácu aj podnájom, o ktorý som sa delila s novými kamarátkami. Mama však moje rozhodnutie brala veľmi ťažko: „Elenka, naozaj s nami neostaneš? Som si myslela, že si si tu zvykla. Nechcem, aby to vyzeralo tak, že nechceš s nami žiť,“ vzdychla si.

Pustila som sa do siahodlhého vysvetľovania. Nezvykla som si. Len som trpezlivo mlčala, pretože som ju nechcela trápiť. Osamostatnenie som nevnímala ako zlý krok. Koniec koncov, bola som plnoletá a mala som právo na vlastný život.

Aj po vysokej škole som ostala bývať v meste a som tu už celé roky. Mám šťastie, že aj môj manžel je vyslovene mestský typ a nechýba mu dedina. Som rada, že rodičia sú spokojní. Navštevujeme sa a akceptujeme navzájom. Každému predsa len vyhovuje iné prostredie.


Zažili ste podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom v diskusii pod článkom.

Zdroj: Plnielanu.sk
Odporúčame