Keď sa do dediny na našu ulicu prisťahovala Viktória, potešila som sa. Vekovo totiž patrila k mojim rovesníčkam – bola čerstvá štyridsiatnička. Mala dve deti a manžela, tak sme sa dali do reči a neskôr sme si spolu zašli na kávu. O nejaký čas sa spoznali aj naše deti a manželia. Takto sa z nás postupne stala celkom dobrá a zohratá partia, ktorá sa často navštevovala a dokonca bola aj spolu na dovolenke v Chorvátsku.
Keďže si naši noví kamaráti postupne prerábali domček, môj Miro im bol dokonca niekoľkokrát pomôcť s rôznymi prácami. Nemala som mu to za zlé, práve naopak – veď si treba pomáhať. Povedali by ste si, že išlo o susedský vzťah, aký nemá každý. Potom sa to však z ničoho nič zvrtlo.
Všetko pred rokmi odštartovala úplná banalita. Keď už susedia dali dokopy svoj dom zvnútra a urobili si aj peknú a modernú fasádu, nasledovala záhrada. Tá moja bola odjakživa ako z katalógu. Mali sme nasadený trávnik aj ovocné stromy, avšak tú najkrajšiu časť tvorili moje letničky. Od mája do októbra mi môj poschodový dom zdobili nádherné kvety, ktoré som každý rok striedala.
Viktória mi ich pravidelne chválila a obdivovala. Pamätám si, akoby to bolo včera. Pred pár rokmi pri obyčajnej káve sme sa len tak rozprávali o tom, kto bude mať aké letničky. Aj sme sa zo žartu vsadili, že ktorá z nás bude mať krajšie. Podmienkou bolo mať ten istý typ. A tak to celé začalo.
Dohodli sme sa na muškátoch. Nebrala som túto stávku vážne, veď sme predsa boli dobré priateľky. Navyše, ja si sadím letničky každý rok. Lenže Viktória to, zdá sa, zobrala vážne a už od apríla vyzvedala, či už som nakúpila tie muškáty. Raz som u nej doma dokonca videla knihu o týchto kvetoch, ich sadení a starostlivosti o ne. Stále som si to však neuvedomovala, prišlo mi to iba vtipné. Ale keď už dala von črepníky, trochu som zaváhala.
Ako dni plynuli a muškáty rástli, nedalo mi to a musela som sama pred sebou uznať, že zatiaľ čo ja som si nasadila klasické pelargónie a asi aj pomerne ďaleko od seba, Viktória vsadila na previsnuté. Zvolila som každú sadenicu inej farby, veď leto má byť pestrofarebné. Viktória na to išla naozaj netradične a zadovážila si muškáty tmavšej farby. Počas leta a grilovačky mi to raz aj šplechla do očí, že čo s tou našou stávkou a či uznávam, že má rozhodne krajšie kvetiny.
Nemala som jej čo na to povedať, pretože mala pravdu. Zamrzelo ma však najmä to, ako ma podpichol vlastný manžel. Že vraj čo som to za gazdinú. Nuž zaprisahala som sa, že nasledujúci rok to tak nenechám.
Prešlo niekoľko mesiacov, znova nastala jar. A opätovne sme sa dohodli na tejto kedysi nevinnej, dnes však úplne serióznej stávke. V hre navyše bolo, že kto prehrá, bude musieť víťazke kúpiť čerešňu do záhrady. Zvolili sme si surfínie a ja som už radšej nič nepodcenila – urobila som dvojfarebnú výsadbu.
Okrem balkóna som ich vysadila aj do vyvýšených kvetináčov, ozdobila som nimi terasu a pridali sme aj s mužom jazierko s mostíkom do našej záhrady. Na mostík som dala tiež kvetináče so surfíniami. O svojich plánoch som Viktórii nič nepovedala a letničky som vytiahla von až v máji. Dovtedy som ich držala u svokry v skleníku, aby sa trošku rýchlejšie naštartovali. Viktória išla puknúť závisťou a mne srdce skákalo ako bláznivé, aký skvelý ťah sa mi podaril.
Asi za tým bola závisť, neviem to inak posúdiť. Dnes sa s Viktóriou iba sucho pozdravíme na ulici a už sa nenavštevujeme. Každý rok sa však snaží s manželom skrášľovať svoju záhradu. Viem, že aj k nám chodí na výzvedy a pokukuje, čo máme v záhrade a v okolí domu nové. Najmä keď ide s mužom peši na prechádzku popred náš dvor, tak sa obzerá, až sa jej krk vykrúca.
Sami vidíte, že aj z banality sa dá urobiť veľká vec, ktorá rozbije priateľstvo. Musím však priznať, že hoci som prišla o kamarátku, celkom ma naše súperenie baví. Motivuje ma to totiž k tomu, aby som svoju záhradu neustále posúvala vpred a každý rok do nej pridávala nečakané prvky či zaujímavú výsadbu.
Zdieľať na