Vždy som bola poslušná a dobrá dcéra, manželka, zamestnankyňa. Tak ma vychovali rodičia a nemôžem im to vyčítať. Každý človek však príde skôr či neskôr do bodu, keď začne robiť veci nie tak, aby boli spokojní ostatní, ale on sám.
Na škole som bola jednotkárka, nijako extra som nevyčnievala. Mala som dobrú pamäť a tak nabifľovať sa, čo bolo treba, mi nerobilo problém. Po škole sa mi chcelo ešte cestovať, ale moja povaha nesklamať rodičov mi v tom zabránila a miesto toho som nastúpila do práce.
Našla som si miesto ako administratívna pracovníčka. Nebolo to veľmi záživné, ale plat bol fajn a kolektív ešte lepší. Ani neviem ako, zrazu som sfúkavala na pomyselnej firemnej torte osemnástu sviečku. Za ten čas veľa ľudí pribudlo, odišlo, prestúpilo alebo sa posunulo vyššie. To však nebol môj prípad. Bola som taká konštantná priamka. Spoľahlivá, zodpovedná, ktorá nevymýšľa.
Môj šéf to na mne oceňoval a rovno mi povedal, že by bol hlúpy, keby ma pustil niekam inam. Takú ako ja by už vraj nenašiel. Či už v rámci firmy alebo mimo nej. Na povýšenie som preto mohla zabudnúť. Na nové miesto inde som zasa nemala odvahu, nechcela som ísť dole s platom. Museli sa udiať ešte nejaké zmeny, aby to nakoplo aj mňa.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Kariéra ma úplne pohltila, roky som zanedbával svoju rodinu
Keď sa vo firme začalo prepúšťať, nebolo to príjemné obdobie. Nikto nevedel kedy a či pôjde. Ako na potvoru, celé moje oddelenie prepustili alebo presunuli inam. Ostala som sama a ku mne zobrali nové mladé baby, ktorým stačilo platiť menej. Nemali síce skúsenosti, ale mala som ich zaučiť a zvyšok pochytajú za pochodu.
Ako mi len chýbali moje bývalé kolegynky. Boli sme v podobnom veku, s podobnými záujmami aj problémami. Tieto nové boli síce milé, ale ja som k nim nezapadla. Rozoberali veci, ktoré sa mi zdali povrchné a ani ma nezaujímali. Cítila som sa trocha vyradená z kolektívu, ale uznávam, že to bolo aj mojou vinou. Na obed ma s nimi chodiť nebavilo, rozoberať víkendové zážitky, kto-kedy-s kým tiež nie.
Čo ma však vedelo nahnevať najviac bolo to, ako k nim pristupoval môj šéf. Za starých čias, keď niekto niečo pokašľal, hneď sme to pocítili na prémiách. Stačilo, že tieto nové šéfovi polichotili, zasmiali sa na jeho vtipoch a kríza bola zažehnaná. Hlavne, keď som ich prešľapy musela opravovať potom ja. Bola to u mňa tá posledná kvapka, keď som sa rozhodla, že vo firme už nemám čo robiť.
Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky
Doma som to prebrala s mužom, ale aj keby bol proti, vnútorne som bola rozhodnutá dať výpoveď na sto percent. Šéf bol prekvapený, nečakal to. Dokonca sa zrazu dalo povýšiť ma na miesto, o ktoré som v minulosti prejavila záujem, ale nedostala ho. Vraj ma potrebovali tam, kde som bola. Odmietla som. Robila som robotu, ktorá bola fajn, ale nijako ma nenapĺňala.
Keď som šéfovi vravela, čo idem robiť, len si klepal na čelo. Tvrdil mi, že do pol roka prídem žobroniť o miesto naspäť. Na čelo si klepala aj rodina, ale mne to bolo jedno. Mala som sen, cieľ a išla som si za ním. A vždy, keď som začala váhať, bol pri mne môj muž, ktorý ma podporoval.
Spravila som si masérske kurzy a do roka od výpovede som odmasírovala svojho prvého klienta. Som pedant a tým sa moje vzdelávanie nekončilo. Jedno súviselo s druhým, a tak som si rozširovala obzory aj vedomosti. Povedala som si, že keď už, musím byť v tom dobrá.
Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Zásady som vymenila za manželove peniaze – a je mi celkom fajn
Klienti začali pribúdať vďaka odporúčaniam spokojných zákazníkov a ani neviem ako, uvedomila som si, že sa tým naozaj živím. Samozrejme, nie sme milionári a môj plat je nižší, ako v predošlej robote. Boli dokonca mesiace, keď som bola v mínuse. Som so sebou ale neuveriteľne spokojná. Keď sa ráno zobudím, teším sa na svojich klientov a čo ma čaká. To sa o mojej starej robote povedať nedalo.
Prednedávnom som začala ponúkať aj svoju vlastnoručnú domácu kozmetiku a mydlá. Ujalo sa to. S veľa zákazníčkami mám už kamarátsky vzťah a mňa teší, keď im viem pomôcť od boľavého chrbta aj ku krajšej pleti. Aj tá moja pleť žiari šťastím.
Vybočila som z chodníčka, čo sa odo mňa očakávalo, že pôjdem a idem cestou, ktorú si vyšliapavam sama. Odporúčala by som to všetkým, ktorí váhajú, či ísť do nových výziev. S chladnou hlavou a otvoreným srdcom. Ono sa to nakoniec vyplatí, byť občas tak trocha rebel a zariadiť si život podľa seba a nie podľa druhých.
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na