Odjakživa som milovala motať sa v kuchyni. Varenie bolo fajn, akási povinná jazda, ale vypekanie rôznych koláčov, tort a zákuskov patrilo k môjmu milovanému hobby. Okrem samotného pečenia som sa rada zúčastňovala aj rôznych cukrárskych kurzov, čítala a skúšala nové recepty alebo pozerala videá na internete cukrárskych majstrov.
Aby ste ale boli v obraze, nikdy som neštudovala za kuchárku alebo cukrárku. Vyštudovanú mám ekonomickú školu a dokonca aj vysokú v oblasti manažmentu. To ma však nikdy nebavilo a urobila som to skôr kvôli rodičom. Chýry o tom, že pečiem sa niesli z úst do úst už toľkým ľuďom, že som časom svoju prácu zmenila na polovičný úväzok a doma som vypekala koláče a zákusky na oslavy, veľkolepé torty na svadby a tak ďalej.
Namiesto drahých šperkov a oblečenia som sa vždy potešila novému cukrárenskému náradiu a najväčšiu radosť mi urobila nová veľká chladnička. Doma nado mnou manžel s deťmi len krútili hlavou. Moje dobré kamarátky si, naopak, nevedeli vynachváliť návštevu u nás doma, pretože som im vždy mohla ponúknuť niečo sladké.
Od strednej školy sme boli s mojimi kamarátkami nerozlučná štvorica. Každá z nás mala vlasy inej farby, inú postavu, iný životný príbeh, ale vždy sme sa mali veľmi rady. Boli mojou neoddeliteľnou súčasťou, veď sme spolu zažili od školských lások, známostí na jednu noc, budovania našich kariér až po svadby a narodenie našich detí azda všetko. Mali sme aj svoj vlastný čet na Messengeri, kde sme si zdieľali všetko. Okrem toho sme si pravidelne raz za dva týždne všetky zavolali a veru tento hovor trval aj dve hodiny. Raz mesačne sme vždy išli niekam na večeru a každý mesiac sme išli na návštevu domov k niektorej z nás.
Už dlhšie som nad tým uvažovala, keď som sa odhodla, že skúsim svoje hobby premeniť na podnikanie. Musím sa ale priznať, že takú podporu od svojej rodiny a kamarátok som nečakala. Pomohli mi nájsť miesto aj vymaľovať. Za tri mesiace som oficiálne otvorila svoju cukráreň, kde som podávala kávu, čaj a na mieste čerstvo upečené koláčiky. Raz moravské s pagáčmi, inokedy gaštanový cheesecake a časom som pridávala stále viac a viac luxusne znejúcich koláčikov.
Zo začiatku to išlo pomalšie ale po čase sa to rozbehlo natoľko, že som mala aj vlastnú webovú stránku, cez ktorú si ľudia vopred mohli objednávať koláče. Bola len otázka času, kedy som musela zamestnať prvú pomocníčku a neskôr pridať aj rozvoz. V objednávkach bolo neraz meno známejšej osobnosti. Zatiaľ čo sa mi v podnikaní viac než darilo a peňazí vo veľkom pribúdalo do rodinnej kasy, moje kamarátky sa ozývali čoraz menej.
Keď aj prišli do cukrárne, tak kritizovali moje koláče, vraj ako som poľavila v kvalite a čo za čudné názvy to vymýšľam. Bolo to zvláštne, no aj naše pravidelné telefonáty zrazu prestali. Ba čo viac, aj to písanie prestalo. Ja som bola tá, ktorá väčšinou napísala: „Haló, haló, ako sa máte moje najkrajšie kamarátky?“ A buď niektorá neodpísala vôbec alebo iba sucho, jednoslovne niečo odvetili. Nevedela som, čo sa stalo. Prikladala som to tomu, že asi majú veľa práce, veď to sa utrasie.
Keď som však jedno popoludnie musela ísť k zubárovi, rozhodla som sa, že aj cukráreň zavriem o niekoľko hodín skôr. Po zubnej prehliadke som si to namierila do mesta, mala som chuť prejsť sa. Na moje počudovanie som ale v istom podniku našla Lenku, Nikolu a Katku, ako si veselo hrkútajú s pohárom vína a jedlom. Úplne ma to zarazilo, ale nechala som to tak. Hovorila som si, že čo ak sa náhodou stretli?
A vyrazila som presne k nim s nádejou, že si prisadnem a užijeme si babský deň. Nemohla som sa viac mýliť. Vraj sa stretli len náhodou a už aj končia a nemajú chuť už niekam potom ísť. Mávla som nad tým rukou, aj keď ma to zamrzelo. O niekoľko dní som sa výnimočne pohádala hneď zrána s manželom a aj mi zhoreli v cukrárni koláče. Deň blbec. Chcela som sa ísť vyžalovať babám, písala som im na messenger ale neodpisovali. Tak som sa vybrala k Lenke domov.
Pri bráne parkovalo známe auto, patrilo ďalšej mojej kamoške. Zrazu z dvora vybehol Lenkin manžel, zamával mi a spýtal sa, či niečo nepotrebujem. Odvetila som, že som chcela ísť na návštevu, na čo mi slušne povedal, že majú návštevu, že sú tam baby aj s manželmi a že sa to nehodí. Vtedy som to konečne pochopila… Kamarátstvu bol koniec. Odpísali ma. Neviem prečo.
Možno závisť? Zlomilo mi to srdce. Po toľkých rokoch! Z tohto čerstvého zážitku sa emočne stále tak trochu spamätávam. Dnes ale viem, že je môj život pripravený na príchod iných, lepších kamarátok.
Zdieľať na