Volám sa Miro, mám iba 42 rokov a priznávam, že som závislý. Možno takto nejako by som sa prihovoril ostatným, keby mi bolo pomoci. Dovoľte mi, aby som vám rozpovedal celý môj príbeh.
Keď v roku 2020 svet ochromila pandémia spojená s koronavírusom, ľudia nevedeli, čo od toho očakávať. Ja a moja rodina sme neboli výnimkou. Moja žena Katka, ktorá bola odomňa mladšia o tri roky, bola v tom čase na materskej dovolenke s naším druhorodeným dieťaťom. To prvé malo sedem rokov a navštevovalo prvý ročník na základnej škole. Bývali sme v trojizbovom byte, na ktorý sme mali hypotéku. Pekne sme si ho prerobili a povedal by som, že sme nažívali v šťastí.
Aj napriek noseniu rúšok a počiatočného strachu o zdravie, sme to ustáli. Problém prišiel na jeseň v roku 2020. Stratil som prácu, ako množstvo ďalších Slovákov. Bolo to tesne pred Vianocami a rozhodne som takýto zvrat nečakal. Nájsť si prácu v priemysle v našej lokalite bolo zrazu takmer úplne nemožné. Hovorili sme si, že počkáme, kým toto obdobie prehrmí a začiatkom nového roka začnem posielať životopisy. Mali sme úspory tak, ako to všade kážu, aspoň na polroka.
Možno to bude znieť sebecky, ale aj som sa potešil, že budem chvíľu bez práce, oddýchnem si a budem s rodinou. Vydržalo mi to asi týždeň, nanajvýš dva. Náš najmladší bol neustále nespokojný. Staršia dcéra mala online výučbu, vkuse jej niečo nefungovalo. Žena robila čo mohla, ale mal som pocit, že nás je v byte akosi priveľa. Možno prišla ponorková choroba.
Čas som si začal krátiť tým, že som sedel za počítačom. Po chvíli som si dokonca aj nainštaloval prvú počítačovú hru. Úplne ma to pohltilo! Bol som prekvapený, aká skvelá grafika v tom je. Veľmi dobre som sa pritom odreagoval a dokázal som hraním hier stráviť celé hodiny. Skrátka som chcel byť lepší a lepší.
Keď som objavil, že sa tá hra dá hrať aj cez internet a byť tak v kontakte s reálnymi protihráčmi, nebolo mi pomoci. Nevedel som sa od toho odtrhnúť. Keď ma po mesiaci a pol táto hra omrzela, kúpil som si novú a bol som tam, kde aj na začiatku. Očarený prostredím a tým, ako to celé funguje.
Ani neviem ako, ale zrazu bol koniec februára. Manželka Katka do mňa čoraz viac hustila, aby som sa spamätal a začal si hľadať prácu, veď už som doma pridlho. Alebo nech jej pomôžem s deťmi, vraj je toho na ňu priveľa a potrebuje si oddýchnuť. Otravovalo ma to a bol som nervózny, že mi nedá pokoj. Dokonca sme sa začali hádať a takmer som sa v návale hnevu neovládol a zodvihol som ruku. Chcel som hrať a byť vo svojom virtuálnom svete.
Naveľa-naveľa som si niekde potom poslal životopisy, avšak odnikiaľ sa mi neozvali. A ja, hlupák starý, som bol rád, že sa môžem ďalej hrať. Takto to fungovalo až do momentu, keď nám na účte ostalo pár drobných. Zrazu sme nemali z čoho ďalší mesiac zaplatiť splátku na hypotéku a nakúpiť potraviny.
Celé to vyústilo do bodu, že sa manželka zbalila a odišla z bytu. Doteraz neviem kam, nechala iba list, že si potrebuje oddýchnuť a deti nechala doma. Mobil mala vypnutý a ja som zrazu dostal poriadnu facku. Čo som to len urobil? Katke som sa nevedel dovolať, u svojej rodiny nebola. Vrátila sa zhruba po dvoch týždňoch.
Na stôl položila niekoľko stoviek eur a rázne mi dala najavo, aby som sa jej nič nepýtal, inak sa rozvedie. To bolo to, čo ma prebralo. Uvedomil som si, ako som zahodil čas a ohrozil svoju rodinu. Dnes pracujem na trvalý pracovný pomer, pomáham s deťmi a na hry už ani nepomyslím. Namiesto toho si pozrieme s manželkou film alebo si zahráme Človeče aj s deťmi.
Zdieľať na