Fotí bezdomovcov, Ježiša s kolou aj PornArt. Umelecké fotografie Ružomberčana Petra Zvonára, ktorý vystupuje pod umeleckým menom ERZVO, obleteli doslova celý svet. Vystavoval v Prahe, New Yorku či v Dubaji. Zo Slovenska chcel odísť, napokon zostal kvôli mame. Opýtali sme sa ho, ako prebieha erotické párové fotenie, prečo ho najviac baví portrét a ako sa mu ako homosexuálovi žije na konzervatívnom Slovensku.
Študovali ste reštaurovanie umeleckých pamiatok a potom pedagogiku. Kto vás priviedol k fotografii?
Fotografiu som objavil ako dieťa, keďže môj otec amatérsky fotografoval a sám si filmy vyvolával, s čím som mu aj asistoval. Prvý fotoaparát mi kúpili rodičia, bol na zvitkový film. Bavilo ma zachytiť čaro okamihu, ktoré sa vďaka záberu stalo nesmrteľným — a to ma vlastne na fotení baví dodnes.
Väčšina fotografov stojí radšej za objektívom než pred ním. Ako to máte vy?
Mám to tak pol na pol. V niektorých projektoch som si ako hlavného aktéra jednoducho nevedel predstaviť niekoho iného… A tak vznikli fotografie Ježiša s cigaretou, Ježiša pijúceho kolu pred chladničkou či fotografia Prievozník, čo je asi moja najlepšia fotografia spolu so Slovenským junákom cikajúcim v poli (smiech).
Pred časom vzbudila rozruch práve spomínaná fotografia, na ktorej stvárňujete Ježiša Krista, ktorý pije kolu. Išlo o nejakú formu protestu voči cirkvy a konzumu?
Ťažko povedať. Ja mám rád kolu aj mekáč, takže som konzumný typ človeka. Sám som kresťan-katolík. Skôr mi šlo o to, aby som spojil Ježiša a Coca-Colu, teda dve značky, ktoré poznajú na celom svete. Ježiš je prirodzene bez bedrového rúška — zahalený bol až na podnet cirkvy. Z chladničky vypadávajú ryby, keďže sám rybami kŕmil ľudí. A pije kolu. Tým som chcel naznačiť, že keby bol žil v našom storočí, asi by si tú kolu aj kúpil, no nie?
Niektoré vaše fotky obleteli doslova celý svet. Na ktorú spoluprácu, výstavu či ocenenie ste dodnes hrdý najviac?
Tie pikantnejšie, ktoré nazývam „PornArt“, svet skutočne obleteli. Bude to možno tým, že moje fotografie sú pomerne surové a odhaľujú podstatu človeka — čo v sebe skrýva, čo ho vzrušuje a čo si častokrát sám nevie priznať…
Vystavoval som veľakrát v Prahe, ale aj v Dubaji, na Manhattane či u nás v Martine. Mal som rozhovor v prestížnom austrálskom magazíne DNA, ktorého printová verzia má miliónový náklad, alebo aj v časopise The Advocate USA. Editor mi napísal, že sme po zverejnení dosiahli za deň milión prečítaní — vraj viac ako mal ich rozhovor s Lady Gaga.
Pre komerčné projekty natáčate spoty, fotíte portéty ľudí aj zvierat, akty aj umeleckú fotografiu. Čo z toho vás baví najviac?
Aktuálne ma veľmi bavia filmovanie a kamera, ale popravde milujem portréty, pretože v nich dokážete cez oči zachytiť hĺbku duše. S modelom sa vždy pred fotením rozprávam a verím, že sa najskôr musíme spoznať na to, aby vznikla kvalitná fotografia. Samozrejme, akty ma bavia tiež — najlepšie párov, hetero alebo homosexuálnych. Partneri si ten niekoľkohodinový proces užijú a ak sa skutočne uvoľnia, častokrát odkryjú aj to, čo by za iných okolností zostalo skryté (smiech).
Ako takéto intímne fotenie prebiehajú a aké techniky používate na to, aby sa človek pred kamerou uvoľnil?
Jediná technika, ktorá existuje a funguje, je dôvera. Pri tomto type fotografií či videa si musíte navzájom dôverovať, aby z toho vznikol autentický materiál. Na rozdiel od porna, ktoré sa točí len za účelom zárobku, ide v prvom rade o zážitok pre modela či modelku. Ja som len tou kulisou za svetlami, ktorá všetko organizuje. Nerobí mi problém dohodnúť si s ľuďmi jasné pravidlá a presvedčiť ich. Mám asi od Boha — či vesmíru — akýsi dar.
Nedávno ste tiež zverejnili sériu silných fotiek a príbehov ružomberských bezdomovcov.
Išlo o mimoriadne náročné fotenia, na ktoré som sa dlho pripravoval. Navštevoval som miesta, kde žili, rozprával som sa s nimi, nosil im jedlo, víno aj cigarety. Nikdy som ich neodsudzoval. Vykal som im, zaujímal som sa o ich príbeh, nebál som sa im podať ruku, sadnúť si k nim na špinavý matrac. Pochopil som, že sú to ľudia ako my — nič viac a nič menej.
Všetky príbehy, ktoré som si vypočul, boli mimoriadne silné. Prišlo mi, že takto môže skutočne skončiť každý z nás. Pri samotnom fotení som si zdesene uvedomil jednu vec — správali sa ako deti, teda všetci boli absolútne oddaní. Urobili by asi čokoľvek, o čo by som ich poprosil. A vidno to aj na tej sérií, v ich očiach.
Dotýkate sa tém, ktoré slovenská spoločnosť považuje tabu. Ako veľmi sa stretávate s kritikou či odsudzovaním a ako ich znášate?
Na hejt som si už dávno zvykol. Vyrastal som, keď komunizmu zvonil umieráčik. Prefarbil som si vlasy na blond, tak ma v Bratislave vzala hliadka verejnej bezpečnosti a držala ma na stanici niekoľko hodín. Na diskotéke som ako 15-ročný dostal nakladačku kvôli môjmu zjavu, na výške som robil rešerše z rádia Hlas Ameriky a Slobodná Európa a provokoval politickými témami, za čo mi hrozil vyhadzov… a tak ďalej.
Ja sa totiž nebojím. Ničoho. Ani smrti, keby mala prísť, pretože žijem intenzívne a užívam si tento svet. S ľuďmi ani ich komentármi problém nemám. Platí, že čím menej je človek vysporiadaný s vecami vo vlastnej hlave, tým viac sa stará do druhých.
V jednom z rozhovorov ste sa opísali ako „živelný“. Ako vyzerá váš bežný život mimo kamery?
Mám rád prechádzky so psom, bike s hudbou či rýchlu jazdu. Často sa na kľukatých cestách dostávam do zvláštnych stavov, vtedy musím vždy zastaviť na krajnici, predýchať to a poďakovať mojim anjelom, že boli opäť pri mne. Viem, že raz to nemusia stihnúť.
Ako sa vám ako otvorenému homosexuálovi žije na Slovensku?
Normálne. Toto som nikdy neriešil, ani za komunizmu. Nikdy som sa neskrýval, a preto mi je človek, ktorý sa na niečo v 21. storočí hrá, cudzí. Má asi dôvod, môžem ho chápať. Iné je to samozrejme pri ženatých chlapoch, ktorí majú alebo chcú mať skúsenosť s mužom, a popravde je ich veľa. Stačí, keď si vypijú (smiech).
Ale opäť, je to prirodzené. Bisexualita je u cicavcov normálna, to len my ľudia si všetko škatuľkujeme a z toho vyplývajú potom všetky tie zbytočné kultúrne vojny či partnerské problémy.
Vieme, že ste v minulosti chvíľu uvažovali nad tým, že fotenie zavesíte na klinec. Čo vás vtedy presvedčilo zostať pri fotografii a v rodnom Ružomberku?
Bolo to pre moju finančnú situáciu. Keď som už nevedel, ako ďalej, napadlo mi predať techniku. Chvalabohu som to nespravil a práve táto skúsenosť ma pracovne ešte viac nakopla. V Ružomberku mám úžasných kamarátov a komunitu ľudí, ktorá ma pozná. Ale som tu hlavne kvôli mojej 85-ročnej mame.
Zdieľať na
Zdieľaní