Písali o ňom v CNN a ďalších svetových médiách ako o „Slovákovi, ktorý strávil pandémiu cestovaním“. Tomáš Hromjak pochádza z východu, no na Slovensku už dlho nepôsobí. Namiesto pohodlnej práce v korporáte sa vydal s batohom okolo sveta a v odhodlaní cestovať ho nezastavila ani pandémia. Prečítajte si v rozhovore s ním, ako dopadla jeho polročná „karanténa“ v Tonge, či sú krajiny Latinskej Ameriky skutočne nebezpečné a na aké stopy Martina Kukučína narazil v ďalekom Čile?
Študovali ste na Ekonomickej univerzite v Bratislave, neskôr aj v Rakúsku, kde ste pracovali dlhé roky. Čo vás „vyhnalo“ zo Slovenska?
Počas štúdia na vysokej som absolvoval výmenný študijný pobyt v Portugalsku. To bol jeden zo zlomových momentov, kedy som pochopil, že chcem určite žiť načas aj v zahraničí. Neskôr som vyštudoval dodatočne druhú univerzitu vo Švédsku, kedy sa mi len potvrdilo, že mi zahraničie sedí. Odtiaľ som sa priamo presunul za prácou do Rakúska. Keďže som už fungoval mimo Slovenska, nie je to tak, že by ma odtiaľ niečo „vyhnalo“. Tiež som mal pocit, že po štúdiu v zahraničí by bol návrat na Slovensko v danom momente krokom späť.
U susedov ste mali rozbehnutú skvelú kariéru a pohodlný život. Čo vás viedlo k tomu, že ste sa v jeden deň rozhodli vydať sa batôžkovať?
Dva dôvody: Prvým bolo to, že vždy som chcel precestovať svet. Tak ako pre niektorých je úplne dostatočné vidieť svet z obývačky v televízii alebo v knihách, u mňa to je naopak. Kým to nezažijem, tak sa to neráta. Druhým dôvodom je to, ako vnímam pracovnú kariéru v živote človeka, respektíve minimálne v tom mojom. Človek, ktorý sa neučí a ďalej neposúva, sa stáva statickým a stagnujúcim.
Samozrejme, mohol som ostať v korporácii, kde som pôsobil, a užívať si život. Avšak nikdy som si samého seba nedokázal predstaviť 35 rokov robiť to isté len kvôli tomu, že je to dobre platené a viac-menej komfortné. A tak som sa vydal do Ázie, Polynézie a Latinskej Ameriky.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
V čase vypuknutia pandémie ste sa nachádzali v ďalekej Tonge, kde ste strávili viac ako pol roka. Aké dojmy vo vás táto exotická krajina zanechala a komu by ste cestu do Tongy odporučili?
Ja a Tonga sme si vybudovali vzťah, ktorý sa v angličtine nazýva „love – hate“. Tonga môže byť pre európskeho cestovateľa náročná krajina, jednak pre svoju infraštruktúru, ale aj kultúrne odlišnosti. Na druhej strane sú miestni obyvatelia autentickí a priateľskí. Sami o sebe tvrdia, že sú až takmer naivne nepoškvrnení.
Tongu by som odporúčal tým, ktorí majú na cestovanie čas a nevyhľadávajú destinácie preplnené turistami ako Cancún, Dubaj či Bali. Prípadne ľuďom, ktorých fascinujú polynézska kultúra a unikátny podmorský život. Čo sa týka pozorovania a fotografovania veľrýb, Tonga hrá prím medzi všetkými krajinami.
Neskôr ste pokračovali do Mexika, Kolumbie, Panamy, Kostariky či Ekvádoru. Množstvo ľudí by povedalo, že ide o nebezpečné krajiny. Aká bola vaša skúsenosť?
Väčšina ľudí si to myslí, pretože médiá radi vykresľujú túto časť sveta ako miesto, kde sa všade strieľa a kde sú všade drogy. Taktiež veľa cestovateľov zbytočne dramatizuje a prikrášľuje zážitky z týchto krajín za účelom senzácie. Síce súhlasím, že tieto krajiny a, špeciálne počas pandémie, neboli a nie sú síce pre začiatočníkov, jedným dychom by som však určite dodal, že latinskoamerické krajiny dokážu ponúknuť unikátne zážitky a príbehy.
Najmä ak sa snažíte vnímať lokálnu kultúru a nazrieť, ako vyzerá reálny miestny život. Ak sem vycestujete s cestovkou, je veľká šanca, že uvidíte len ilúziu, nie skutočný život so všetkými plusmi a mínusmi.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Začiatkom minulého roka ste sa ocitli v Čile, navštívili ste aj mesto na konci sveta Punta Arenas, kde žil svojho času aj Martin Kukučín.
Do Čile som sa dostal v čase, keď bola ešte na návštevu krajiny povinná karanténa pre všetkých cudzincov. Po získaní komplikovaných dokumentov som sa vo februári 2021 ocitol v Patagónii. Po príchode na ubytovanie v Punta Arenas ma privítal majiteľ, ktorý neveril vlastným očiam, že vidí po 12 mesiacoch zahraničného turistu a zároveň niekoho z krajiny pôvodu „Matea Bencura“. Ako bývalý novinár a obdivovateľ literatúry vedel o Kukučínovi veľa. Ten je v miestnych kruhoch až takmer legendou.
Na začiatku 20. storočia, keď Chorváti utekali do Južnej Ameriky — špeciálne do Ohňovej zeme a priľahlých oblastí, sa tam Kukučín vybral aj so svojou chorvátskou manželkou. V týchto krajoch napísal aj svoje známe dielo Mať volá. Dnes tam možno nájsť jeho pamätnú plaketu s bustou, jeho dom, ulicu a dokonca po ňom pomenovanú nemocnicu. Tieto všetky informácie boli dielom náhody, keďže som tam primárne nešiel kvôli nemu (smiech). Ako vidíte, cestovanie je pre mňa unikátnym zdrojom učenia sa niečoho nového.
Cestujete sólo. Čo by ste pri tejto forme cestovania označili ako najväčšiu výzvu?
Najväčšia výzva je to, že sa musíte spoliehať len sami na seba, nikto iný vám nepomôže. Ste nútený extenzívne a intenzívne komunikovať s domácimi. Často pri jazykovej bariére. Musíte si plánovať všetko sami a riešiť všetky problémy samostatne. Paradoxne, to všetko sú aspekty, ktoré ma na sólo cestovaní bavia.
Množstvo ľudí má strach cestovať samote, z jazykovej bariéry či z exotických chorôb. Asi sa zhodneme na tom, že sú to výhovorky. Boli momenty, kedy ste aj vy pociťovali strach?
Osobne si nemyslím, že ide vždy o výhovorky. Jednak ide aj o to, že ľudia majú nastavené rôzne nároky na komfort a niektoré krajiny sa komfortne navštíviť nedajú. Ďalšia vec je, že síce v dnešnej dobe si píše pomaly každý človek medzi záľuby cestovanie, no v skutočnosti je len malé percento ľudí ochotné obetovať čas, pohodlie, energiu, možno kariéru a v neposlednom rade aj zdroje na úkor vlastného pohodlia a materiálnych statkov, ktoré namiesto toho môžu mať.
Raz za čas nastali situácie, keď som mal obavy, napríklad z pouličných psov v Polynézii. Vo všeobecnosti som však strach nemal nikdy, s výnimkou jednej veci — návratu do Európy po dlhšej dobe (smiech).
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Koľkokrát ste sa počas cesty po Amerike mali možnosť presvedčiť o tom, že ľudia sú vlastne dobrí a že život je krásny?
Za 2,5 roka na cestách ma nikto neokradol a v drvivej väčšine situácií boli ľudia nápomocní. Bohužiaľ si dovolím tvrdiť, že nápomocnejší než ľudia v bohatších krajinách. Koniec koncov, ak má niekto väčšinou zlý zážitok z týchto krajín, ide väčšinou o náhodu alebo o to, že si to návštevníci svojím spôsobom doslova vypýtajú. Či už zbytočným upozorňovaním na seba alebo nerešpektovaním miestnych zvykov.
Váš instagram sa doslova hemží krásnymi výhľadmi. Keby ste mali vymenovať tri miesta, ktoré vás počas vašich ciest ohromili, ktoré by to boli?
Torres del Paine v Čile, jazero Atitlan v Guatemale a výhľady pozdĺž cyklotrasy Ishikawa – Toyama v Japonsku.
Opíšete nám tie najexotickejšie miesta, kde ste mali možnosť stráviť noc.
Podlaha policajnej stanice na ostrove Nomuka na Tonge, kde sme boli oficiálne ubytovaní s delegáciou z ministerstva turizmu. Bývalé kasárne prerobené na hostel v Laose. Drevené palety na vrchu guatemalskej sopky. Hlinená chatrč v Mjanmarsku.
Aké ste mali od svojej cesty po Južnej Amerike na začiatku očakávania — a zostali na jej konci naplnené?
Moje očakávania boli predĺžiť si moju cestu po opustení Tongy aspoň trošku, keďže to v tej situácii vyzeralo viac než komplikované, pretože svet sa nachádzal na vrchole pandemickej krivky. Realita predčila moje očakávania. Nakoniec som sa v Latinskej Amerike zdržal takmer 1,5 roka.
Zdieľať na