Posledné dva mesiace som vás sprevádzal stredovekým Prešporkom a snažil sa, aby sme spolu nahliadli na mesto a jeho fungovanie očami jeho bývalých obyvateľov. Avšak dnešný článok bude iný. Koncom augusta som u nás hostil tri dámy z Gruzínska – matku Ivetu, dcéru Nucu a babičku Bellu. Keď som býval v Tbilisi, starali sa o mňa a moju manželku ako o vlastnú rodinu. Vlastne sa aj stali našou gruzínskou rodinou a bolo mi veľkým potešením ich previesť mojím rodným mestom.
Gruzínsko je nám vo veľa veciach blízke. Zažili socializmus a odnepamäti boli križovatkou kultúr. Ale zároveň sú aj iní. Sú južnejšie, ich jazyk sa na nič nepodobá, kuchyňa je bližšie k tureckej a väčšina obyvateľstva sú ortodoxní kresťania. Tak ako vnímali Bratislavu?
Uličky Starého Mesta – drobnosti, ktoré si nevšimneme
Uličky Starého Mesta ich očarili. Snažil som sa rozprávať o histórii tak, aby som vytvoril prehľad, ale nezahltil ich menami a udalosťami, ktoré si nemajú šancu zapamätať. Meno Márie Terézie ale poznali a veľmi sa tešili vždy, keď som ju spomenul.
Pozorne skúmali budovy a zrazu Iveta povedala: „Pozri, oni tu všade majú dvojité okná!” A, kým sme došli z Hlavného Námestia k Dómu, celý čas kontrolovali, či je to naozaj všade a uvažovali, aké to musí byť studené počasie v zime, že ľudia potrebovali dvojité okna.
Hradby a “banditi”
Vždy som bol smutný, že nám ostalo tak málo z pôvodných hradieb. Avšak, aj tá malá ukážka pri Dóme sv. Martina naše gruzínske návštevníčky ohúrila. Nešlo im do hlavy, že celé mesto bolo obklopené prstencom tak obrovských hradieb.
Vlnu ďalších otázok vyvolala poloha hradu. To som si nikdy neuvedomil, ale pravda – nestretol som sa s tým v Gruzínsku, aby mesto malo vlastné opevnenie po celom obvode a hrad stál oddelene. No a príbeh o nájazdoch zo strany hradu rozbil všetky šablóny mojich hostiek o stredovekej Európe.
Keď som sa zmienil o polbašte Ungarfeind a tom, ako sa mesto muselo brániť pred nájazdmi z hradu, začali sa pýtať, či ten hrad okupovali nejakí banditi. Keď počuli, že nie, že to bola šľachta, neverili mi.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
„Boli to okupanti? Určite to boli Turci! “ – Pýta sa Iveta.
„Nie, bola to Uhorska šľachta, ktorej toto územie patrilo.“ – Odpovedám.
„Ale hrad je na to, aby mesto chránil?“ – Stále mi neverí Iveta.
„Tak nie vždy, v Európe sú mestá, ktoré sú postavené okolo hradu a sú aj také ako Bratislava, keď je mesto oddelené od hradu. Mali osobitné postavenia, práva a povinnosti. A nie vždy si rozumeli.“ – Snažím sa priblížiť stredoveké reálie Prešporku.
„Ale toto si už moc dovoľovali, aj keď boli šľachtici!“ – Uzavrela Iveta a nič mi neostávalo, len súhlasne prikývnuť.
Dóm sv. Martina – miesto ako z filmu
Keď sme vošli do Dómu svätého Martina, prvé na čo sa má spýtali boli spovednice. Videli to vo filmoch a chceli vedieť, či naozaj existujú. Obzrel som sa, hneď pred nami bola jedna a zľava od východu dve ďalšie. Veľmi sa tomu potešili.
„A viete čo je najlepšie na vašej cirkvi? Lavičky! Toto je tak pohodlné! U nás je to ťažké, dve hodiny len stojíš,” povzdychla babička Bella.
„To je pravda, ale tu nie len sedíte, ale aj dosť kľačíte na kolenách. Vidíte tieto dosky pod nohami? Toto je na kľačanie,” ukázala na lavičku pod kolená moja žena Irina a tri Gruzínky so záujmom preskúmali ich dizajn.
„Máte tu aj organ, však?” Na túto otázku som nestihol odpovedať a ako na zavolanie začal hrať organista. Babička Bella vytiahla mobil a začala natáčať. Všetci sme si užívali atmosféru kostola a pomaly kráčali smerom k oltáru.
„A v týchto kreslách sedávali v stredoveku a rozhodovali o upálení čarodejníc!” Prekvapila ma Iveta. “Aj u vás upaľovali čarodejnice, však?” A tak sme sa išli pozrieť na Župné námestie – práve tam sa odohrávala jedna z najtemnejších stránok dejín Prešporku.
Hon na čarodejnice
Gruzínsko je ortodoxná kresťanská krajina. Dlhé roky boli pod nadvládou islamských vladárov z Perzie a Osmanskej ríše. A tak sa v ich končinách hon na čarodejnice nekonal. Učili sa o tom v škole a videli len vo filmoch. Teda navštívenie miesta, kde sa to odohrávalo, bolo pre gruzínske dámy veľkým zážitkom.
Ukázali sme im tabuľku s rokom prvej popravy čarodejnice – stálo tam 1602. Zaujímalo ich kto bola tá žena a čo spravila, že si zaslúžila taký strašný trest smrti. Na to som ale nevedel odpovedať, len že to bolo pravdepodobne krivé obvinenie susedov.
„Musela byť príliš pokroková na svoju dobu,” uzavrela Iveta a opäť som s ňou musel súhlasiť.
Rozprávková slovenská večera
V Bratislave máme veľa reštaurácií kam nie je hanba zobrať zahraničnú návštevu. Avšak, mne a mojej žene najviac prirástol k srdcu Slovak pub. Za našich čias na vysokej škole dávali študentom za Áčko na skúške zadarmo cesnačku v chlebe a kofolu, stačilo ukázať zápočtovú knižku.
Už som mal na návšteve ľudí z rôznych krajín a všetkým veľmi chutila Kofola a ani v prípade gruzínskej návštevy tento československý nápoj nesklamal. Slovenská kuchyňa je ale špecifická, a tak som nevedel, ako na ňu budú reagovať.
Gruzínska kuchyňa je primárne veľmi mäsitá ale vedel som, že moji hostia pochádzajú z regiónu Kachetia, kde nie sú až tak na mäso a viac varia z fazule. Tým pádom guláš som vylúčil. A keďže Iveta robí najlepšie na svete lobio (gruzínska fazuľová polievka), tak som sa rozhodol neriskovať a neobjednávať im fazuľovicu, ale išiel som po niečom, čo v živote nemali – cesnačku v chlebe.
Už samotný spôsob servírovania vyvolal oživenie a dcéra Nuca mi neverila, že polievka sa v bochníku udrží a nepresiakne na stôl. Cesnačka mala veľký úspech, strapačky kaukazkám chutili viac než bryndzové halušky a makové bobáľky síce vyvolali spomienky na staré sovietske časy a “bubliky s makom”, ale každá si dala len jeden a zvyšok ostal ležať na tanieri.
Z reprákov nám hrala typická slovenská hudba, drevený interiér a červeno-biele obrusy dotvárali dedinskú atmosféru. Babička Bella dojedla cesnačku, napila sa kofoly a obzrela sa. “Viete, je to tu skutočne celé také iné, ale dobré iné. Cítim sa ako v rozprávke!”
Majestátny hrad
Keď sme vyšli, vonku sa už zotmelo. Ostávali nám dve hodiny do autobusu, ktorý šiel do Viedne, a tak sme si zobrali taxík a išli na hrad. Kým sme kráčali k bráne, Iveta si spomenula na vzťahy šľachty a mesta a znovu sa uistila, že tu nebývali zbojníci.
Nočný výhľad na svetielkujúce mesto, osvetlenie hradu a gaštanové stromy v záhrade urobili na hostí dojem a veľmi si to užívali.
„Ako sa volá ten hrad?” Spýtala sa babička Bella.
„Bratislavský hrad.”
„Takže nemá meno? To je zvláštne,” čudovala sa. Vtedy som si uvedomil, že v Gruzínsku hrady majú mená. V Tbilisi je pevnosť Narikala, v Akhaltsikche – Rabaty. Aj keď sú to názvy “pevností”, v iných jazykoch sa pre Gruzíncov stali menami tých hradov, a tak je to pre nich zvláštne, že tak veľký a majestátny bratislavský hrad nemá vlastné meno.
„Pozrite,“ ozvala sa mlčanlivá Nuca,“ z tejto strany hrad vyzerá ako zo Šreka!”
A v ten večer som si vďaka mojej milej gruzínskej návšteve aj ja uvedomil, ako veľmi je moje rodné mesto rozprávkové.
Zdieľať na