Niektoré vzťahy sú obohacujúce, človek je vďačný za to, že toho druhého spoznal, že mu vošiel do života. No sú aj toxické vzťahy, ktoré ubíjajú, oberajú človeka o energiu a niekedy doslova až o rozum. Ja som taký zažila a dodnes mám z toho nočné mory. Nebol to pritom partner ani manžel ale kamarátka.
I keď treba hneď na začiatku povedať, že kamarátka je naozaj silné slovo. Pracovala som vtedy v oblasti finančného poradenstva a ona za mnou prišla ako klientka. Mala nejaké úspory, chcela ich zhodnotiť a na mňa vraj počula výborné referencie. Keď ku mne do kancelárie vošla, akoby zafúkal čerstvý vietor. Bolo jej zrazu všade plno, pretože bola neskutočne bezprostredná, veselá, plná života. Hoci sa náš rozhovor mal točiť okolo financií, prebrali sme množstvo tém, od práce cez rodinu až po vzťahy. Mala som pocit, že ju poznám odjakživa.
Ja som pokojný typ, rozvážny, aj môj manžel je taký. Ona bola presný opak, živelná a spontánna. Hneď na tom prvom stretnutí navrhla, že by sme si mohli niekedy dať kávu a prebrať ešte nejaké možnosti. A ja som povedala, prečo nie. Zavolala už na druhý deň a mne sa zdalo nezdvorilé odmietnuť. Tak som šla. Aj toto stretnutie bolo milé a pohodové. Začali sme sa priateliť, aj keď ja som ju na svoj zoznam TOP priateľov nezaradila. Trvá mi, kým človeka spoznám a pustím si ho k telu.
Ona to však akosi nerešpektovala. Začala mi volávať a chodiť za mnou do kancelárie. Keď som jej povedala, že nemám momentálne čas, lebo mi príde klient, odpovedala, že počká, kým ho vybavím. Vedela, kde bývam a keď som sa jej dva dni pre pracovnú vyťaženosť neozvala, prišla k nám domov. A potom znova. Manžel pracuje dlho do večera, a keď ma raz takto doma prepadla, začala som sa rýchlo obliekať s tým, že sa jej nemôžem venovať, pretože práve idem manželovi oproti. Ona sa však vynašla a pohotovo odpovedala, že to nič, pôjde so mnou.
Najväčší šok som zažila, keď sme boli na dovolenke aj s mojimi rodičmi. Kúpili sme si pobyt v Egypte, a práve sme všetci spolu oddychovali pri mori, keď som ju zbadala. Tvárila sa prekvapene, že ma vidí, hneď ma vyobjímala, a okamžite sa začala zoznamovať s rodičmi. Hrkútala s nimi ako so starými známymi a ja som na to všetko len neveriacky pozerala.
Nemohla byť náhoda, že sa objavila práve na tom istom mieste, v tom istom hoteli a v tom istom čase ako ja. Bola som si istá, že som jej nespomínala nič o dovolenke. Pri poslednej návšteve u mňa na stole videla katalóg cestovnej kancelárie a zrejme pre ňu nebol až taký veľký problém zistiť, kedy a kam odlietam.
Keď som rodičom povedala, že táto žena sa mi doslova votrela do života, nechceli veriť. Bola podľa nich veľmi príjemná a milá. Podobných príbehov však bolo viac. Esemesky a telefonáty niekoľkokrát denne, osobné návštevy v tú najnevhodnejšiu chvíľu… Keď ju raz môj manžel zbadal neskoro večer sedieť v aute a pozorovať náš dom, už aj on pochopil, že čosi s ňou nebude v poriadku. Vedela som, že nemá muža ani deti, ale až neskôr som sa dozvedela, že aj svojmu priateľovi urobila zo života peklo.
Radil mi, aby som to rázne uťala. Aby som jej povedala, že ma nemôže takto zväzovať, že mám aj iných priateľov, iné záujmy. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, no zvládla som to. Hoci som človek, ktorý nerád hovorí NIE, otvorene som jej povedala, že ma jej priateľstvo obmedzuje. Že môžeme zostať v kontakte, no nechcem celý svoj život podriaďovať jej. Rozplakala sa, vraj netušila, že takto na mňa pôsobí. A bude sa snažiť zmeniť to.
V skutočnosti sa však nič nezmenilo. Pár dní sa neozvala, a potom to začalo nanovo. Písala mi na Facebook, ako veľmi jej chýbam, že som jej jediná skutočná priateľka. A na druhý deň už sa dovalila za mnou do kancelárie. Nebolo možné sa jej striasť. Čím viac som sa snažila eliminovať svoje kontakty s ňou, tým bola urputnejšia.
Overovala si, či som tam, kde tvrdím a či mám naozaj schôdzku, na ktorú sa vyhováram. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že som doma svietila len malou lampičkou, aby mi nezazvonila pri dverách. Ak sa zvonček nakoniec ozval, rozbolel ma žalúdok a len som ticho sedela na posteli a čakala, kým neodíde. Manžel chcel, aby sme kontaktovali políciu, no neprišlo mi to ako rozumný nápad. Veď nerobila nič protizákonné. Že som to ja prežívala ako hororový príbeh, bolo možno aj v mojom vlastnom nastavení.
Nakoniec mi pomohla náhoda. Muž dostal ponuku v poľskej pobočke firmy, pre ktorú na Slovensku pracoval a ja som odišla s ním. Nič som jej o sťahovaní nehovorila, jednoducho sme doslova zo dňa na deň zmizli. Všade, kde sa dalo, som ju následne zablokovala a vymenila som mobil. Kde a ako žije, neviem. No hoci sme mimo Slovenska už päť rokov, dodnes mám strach pri ceste za rodičmi, že ju niekde stretnem. I keď je mi jasné, že už si pravdepodobne našla nový objekt svojho záujmu.
Zdieľať na