Vždy som sa snažila byť dobrou dcérou, aj keď to s rodičmi nebolo jednoduché. Otec bol panovačný, všetko chcel mať po kontrolou a mama ho poslúchala na slovo. Nezdalo sa, že by jej otcova dominancia prekážala, skôr som mala pocit, že k nemu vzhliadala a považovala za normálne, že žena a deti sa majú podriadiť hlave rodiny.
Ja som sa pomerne skoro vydala a rodičovský dom som opustila. Môj o dva roky mladší brat zostal bývať s rodičmi. Už vtedy sa uňho prejavovali sklony k dominancii, podobne ako vídal u otca, a navyše bol aj dosť prchký a agresívny. Od detstva sme medzi sebou nemali ideálne vzťahy, napriek tom sa snažila rodičov navštevovať vždy, keď sa dalo.
Pred šiestimi rokmi otec ochorel a zostal pohybovo výrazne obmedzený. Vtedy som svoje návštevy u rodičov zintenzívnila – snažila som sa im nakúpiť a pomôcť, s čím potrebovali. Brat sa nijako neangažoval, i keď sa tváril, že celú domácnosť vedie on. Namiesto reálnej pomoci však čoraz častejšie pozeral na dno pohárika a potom vyčíňal. Otec postupne slabol. Už nebol tou ráznou a sebavedomou hlavou rodiny. Pred troma rokmi zomrel.
Odvtedy sa výrazne zhoršil aj mamin zdravotný stav. Chodiť mohla len s „chodítkom“ a manipulácia s ňou bola veľmi ťažká, keďže vážila takmer sto kíl. Mala silnú cukrovku, choré srdce, vysoký krvný tlak a problémy s močovým mechúrom. Istý čas bola dokonca ležiaca a odkázaná na plienky. Taktiež sa u nej začala prejavovať starecká demencia – zabúdala, bola dezorientovaná, psychicky labilná.
Vybavila som jej opatrovateľku, ktorá k nej pravidelne dochádzala a starala sa o ňu po hygienickej stránke. Nákupy som robila ja. Snažila som sa mamu dostať do sociálneho zariadenia, kde by mala 24-hodinovú starostlivosť, no ona to odmietala. Dôvodom bol, samozrejme, môj brať. Z neho sa stal alkoholik a narobil dlhy.
Bol bez práce, mimo realitu, a jeho správanie bolo čoraz agresívnejšie. Keď som k mame prišla, vulgárne mi nadával, vyhrážal sa. Tvrdil, že mi rodičia dali peniaze, čo však nebola pravda. Starala som sa o nich za vlastné a nikdy som za to nič nepýtala. Pri poslednej návšteve u mamy bol brat opitý a sotil ma tak, že som sa udrela o dvere. Chcela som to nahlásiť na polícii, ale mama plakala a prosila, aby som to nerobila.
Brata si vždy zastávala, bol pre ňu „chudáčikom“, ktorý má v živote smolu, nikto mu nerozumie, aj keď je to dobrý a šikovný chlapec. Zrejme k nemu vzhliadala tak ako kedysi k otcovi. Posledný raz som jej navrhla, že ju umiestnim do domova – ak odmietne, prestanem k nej chodiť. Pravdaže, odmietla. Brat sa už raz pokúsil o samovraždu, predsa ho nemôže nechať samého.
A tak som svoju vyhrážku splnila. K mame som viac nešla. Naďalej som platila opatrovateľku, ktorá jej teraz zabezpečovala aj základný nákup. Spočiatku som sa snažila byť s mamou aspoň v telefonickom kontakte. Počula som, že je akosi mimo, oslovovala ma inými menami a nevedela mi odpovedať na otázky. Raz sa dokonca stalo, že brat jej vytrhol telefón z ruky a opäť mi začal vulgárne nadávať.
Od susedov som sprostredkovane vedela, že v dome býva občas hurhaj, počuť hádky. Poprosila som ich, aby najbližšie zavolali mestskú políciu, čo sa aj stalo. No mama poprela, že by dochádzalo k nejakému násiliu, tvrdila, že brat sa o ňu vzorne stará. A keďže nevyzerala zanedbane, „polícia“ sa prípadom ďalej nezaoberala.
U mamy som nebola sedem mesiacov, keď mi zrazu prišla správa, že zomrela. Nemyslela som si, že to pôjde tak rýchlo a že ma to tak veľmi zasiahne. Teraz mám na srdci toľko vecí, ktoré by som jej chcela povedať. Trápia ma výčitky svedomia, že som neurobila nejaké ráznejšie kroky, že som pri mame nebola v posledných chvíľach.
Keby som tušila, že tak skoro odíde, tých sedem mesiacov by som bola vydržala. Nič sa ale nedá vrátiť späť a aj keď ma muž upokojuje, že som robila, čo sa dalo, necítim to tak. Mám pocit, že o mamu som sa nepostarala, keď to potrebovala, a vyčítať si to budem do konca života.
Zdieľať na