Mágia bola odjakživa akýmsi tabu. Niektorých priťahuje, iní ľudia majú z nej strach. Zrejme záleží aj od toho, či v ňu veríte alebo nie. Ja som voči nej vždy mala rešpekt, aj keď skôr som patrila k tým neveriacim. Lenže to by som nemohla zažiť nasledovné…
Mala som čerstvých 35 rokov, keď som zistila, že ma môj partner podvádza. Boli sme spolu od vysokej školy a naivne som si myslela, že sa pokúšame o dieťa. On si medzitým užíval a udržiaval vzťah s inou ženou. Zlomilo ma to až natoľko, že som si zbalila veci a odsťahovala som sa do Španielska.
Nikoho som tam nepoznala. Španielčinu som ovládala iba ako samouk. Mala som však našetrenú hotovosť natoľko, aby som najbližší polrok nemusela vôbec pracovať. Liečila som si zranené srdce, intenzívne chodila na hodiny španielčiny a zoznamovala sa s krajinou. Po viac ako polroku som natrafila na zaujímavú pracovnú ponuku. Vraj starostlivosť o starú paniu v dedine vzdialenej niekoľko desiatok kilometrov od hlavného mesta.
Skúsila som to, veď za to nič nedám. Okrem slušného platu ma tiež lákalo, že budem mať zabezpečené ubytovanie pri mori. Pohovor so mnou viedla údajne jej stará známa a uspela som v ňom. Podmienkou však bola ampulka mojej krvi, vraj stará pani má oslabenú imunitu, tak ju treba dať na rozbor, či nemám infekciu. Bolo to zvláštne, ale povedala som si prečo nie.
Nastúpiť som mala prakticky okamžite. Pobalila som si veci do svojho kufra, sadla na autobus a vybrala sa za prácou. Prvotný šok bol naozaj veľký. Dom bol zvonka krásny, ako maľovaný. Obložený drevom, ktoré bolo natreté na bielo. Bolo však vidno, že kde-tu je už vyťahaný od slnka. V oknách boli kvetináče, avšak kvety dlho nevideli. Zaklopala som na dvere. Akoby sa zázrakom samé otvorili.
Vo vnútri ma už čakala starenka na vozíku. Vlasy mala biele, avšak stále veľmi husté. Zapletené do vrkoča. Jej oči boli čierne a hlboké, pery úzke. Vyžarovala z nej zvláštna atmosféra. Prvé dni sme si na seba zvykali až kým sme nenašli rutinu. Mojou úlohou bolo variť jej, upratovať dom, starať sa o záhradu a robiť jej spoločnosť. Chodila len ťažko s pomocou barly, väčšinou však bola zatvorená v jej izbe, do ktorej som mala zakázaný prístup.
Jedla jedenkrát dennem, na raňajky, a pila šťavu z prelisovaných rajčín. Veľa času trávila v záhrade, kde boli tie najrozličnejšie bylinky od výmyslu sveta. Veľa toho nenahovorila a mne to vlastne aj vyhovovalo. Zaujímavé však bolo, že asi trikrát do týždňa prijímala návštevu. Vždy to bol niekto iný, cudzí ľudia. Zamkla sa s nimi vo svojej izbe na zhruba dve hodiny. Neriešila som to.
Približne po dvoch mesiacoch na mňa prehovorila s tým, že každému sa všetko vráti. Na viac mojich nechápavých otázok nereagovala. Inokedy mi len povedala, že kameň v mojom srdci ma môže zabiť a podala mi akýsi horúci nápoj, ktorý chutil ako uvarená tráva. Vystrašilo ma to, ale myslela som si, že jej len jednoducho šibe. Takéto občasné vety z času na čas hovorievala.
Tou poslednou ma však úplne odrovnala: Anna ťa milovala najviac na celom svete. Anna? Tak sa volala predsa moja mama! Vtom mi asi o desať minút zazvonil telefón, kde mi bolo oznámené, že mi zomrela mama. Vrátila som sa na Slovensko na pohreb a následne späť do Španielska ku zvláštnej starene.
Dni išli ako obvykle. Zrazu sa však ráno neukázala na raňajky. Nereagovala ani na klopkanie na dvere, preto som si dovolila otvoriť dvere do jej izby. Ležala na zemi. Jej izba bola tmavá, horelo v nej množstvo sviečok. Všade boli zaprášené knihy, stuchnuté periny, tá izba nemohla vidieť denné svetlo aj niekoľko rokov. Suché bylinky zviazané do menších kytíc, po stenách kríže, množstvo zrkadiel, staré sépiové fotografie… Dodnes mi z toho naskakuje husia koža.
Medzi fotkami bola aj tá moja. Ešte zvláštnejšie však bolo, že tam bola tá moja ampulka s krvou, ktorú som pred pár mesiacmi odovzdala. Chytila som ju do rúk, avšak v tom mi zazvonil mobil z nemocnice, aby mi oznámili, že stará pani zomrela. Tak som sa zľakla, až som pustila ampulku a tá sa rozliala na stôl so všetkými tými zvláštnosťami, ktoré tam boli.
Odvtedy sa mi diali zvláštne veci. Mávala som neskutočné návaly studeného potu. Ako keby okolo mňa niekto prešiel, alebo ako keby fúkal vietor. V hlave mi občas tak zvláštne hučalo. Snívalo sa mi často o mojej mŕtvej mame. Ale aj o cudzích ľuďoch, ktorí ku mne prehovárali. Bála som sa, až tak veľmi, že som skončila pár týždňov na psychiatrii a so silnými liekmi, lebo som podľa lekárov blúznila a mala vidiny.
Všetko však zmenil sen, v ktorom sa mi tá stará pani, tá o ktorú som sa starala, prihovorila. Nerozumela som jej, hovorila zvláštnou rečou. Možno latinčina? Ktovie. Ten sen bol ako živý. Mávala v ňom svojimi bylinkami aj husím perím, všade boli sviečky a niečo pálila. Možno sa modlila, ale ruky mala jemné ako dieťa. Položila mi ich na čelo a na hruď. Cítila som zvláštnu energiu, pokoj a lásku zároveň.
Neviem si to dodnes vysvetliť. Od toho momentu sa mi však už nič podozrivé nestalo. Dnes žijem stále v Španielsku, sama. Študujem viac o bylinkách aj ľudskej energii a som presvedčená, že som stretla bosorku. Dobrú bosorku.
Zdieľať na