Aby ste vedeli kvalitne a plnohodnotne žiť, zdravý pohyb je jednou z dôležitých podmienok. Nie každý má to šťastie, že aj na dôchodku dokáže pravidelne športovať. Niektorí majú problém s pohybom ako takým. Tomuto stavu sa hovorí aj imobilita, teda neschopnosť pohybovať sa. Ako vzniká a ako sa dá predísť imobilizačnému syndrómu?
V článku sa dočítate:
- Keby môžeme hovoriť o človeku ako o imobilnom
- Ako vzniká imobilita a ako sa prejavuje
- Čo je imobilizačný syndróm a kedy je nedostatok pohybu nebezpečný
- Ako mu predísť
- Ako preventívne bojovať proti imobilite
Čo je mobilita a kedy hovoríme o imobilite?
Aby sme imobilitu vedeli plnohodnotne vysvetliť, najprv si ju musíme zadefinovať mobilitu. Ide o schopnosť človeka samovoľne sa pohybovať bez výrazných problémov. Zakladá si na pravidelnej pohybovej aktivite, pri ktorej človek cvičí celý organizmu a teda aj pohybové ústrojenstvo. S pribúdajúcimi rokmi sa však mobilita zhoršuje.
Naopak, imobilita je stav, počas ktorého sa človek nedokáže svojvoľne pohybovať. Vtedy je odkázaný na pomoc blízkych. Niekedy nejde ani o chybu samotného jedinca, ako jednoducho o fakt, že starne – môžu za to genetika, životný štýl, povolanie či choroby a úrazy, ktoré ste počas života prekonali. Imobilný človek sa nielenže nedokáže pohybovať, ale doslova každá snaha o fyzickú aktivitu sa prejavuje bolesťou. Niekedy s týmto stavom neviete nič urobiť – organizmus starne a spolu s ním aj orgány, kĺby, kosti a svaly.
Stupne imobility
Samotnú mobilitu, respektíve imobilitu delíme na parciálnu, keď je imobilitou postihnutá len určitá časť tela a na celkovú, keď sa pacient nemôže pohybovať vôbec. Delí sa na štyri stupne:
- 1. stupeň: človek nie je schopný vykonávať žiadnu pohybovú aktivitu, hovoríme o celkovej imobilite,
- 2. stupeň: človek je schopný vykonávať len základné pohyby (napríklad prevrátiť sa v posteli, ísť na toaletu), trpí pri tom akútnymi bolesťami,
- 3. stupeň: človek vykonáva pohybové potreby v rámci svojho prežitia, môže sa napríklad pohybovať po dome alebo občas zbehnúť do obchodu, dlhšiu prechádzku však nezájde,
- 4. stupeň: človek je schopný vykonávať všetky pohybované aktivity v pomerne veľkom rozsahu, hovoríme o plnej mobilite.
Za imobilnú osobu sa považuje človek, ktorý patrí do 1. a 2. stupňa. Jeho pohyb je nutný doplniť napríklad barlami či invalidným vozíkom. V horších prípadoch musí byť pripútaný na lôžko.
Vznik a prejav imobility
Prvé problémy s imobilitou sa môžu začať objavovať po 40 rokoch života. Sú mierne, no človek začína pociťovať častejšiu a zvýšenú únavu z tej istej pohybovej aktivity. Ľudia práve vtedy začínajú obmedzovať svoje aktivity. Deti sú už zvyčajne väčšie, takže sa o ne netreba nepretržite starať a človek si rád dopraje čas pokoja pre seba.
Imobilita môže vzniknúť aj následkom pridruženej choroby, napríklad osteoporózie, sklerózy, artritídy, mozgovo cievnej príhody či dokonca poranenia s trvalými následkami. Najmä po päťdesiatke začína telo fyzicky rýchlo starnúť – svalstvo ochabuje a pohyb začína byť čoraz náročnejší.
Pacient si vyžaduje zvýšenú pozornosť
Ak človek patrí do imobility 1. alebo 2. stupňa (do tej ťažšej), vyžaduje si aj pozornosť iného človeka. Takýto človek sa často nedokáže sám najesť (už vôbec nie stravu pripraviť), umyť, prezliecť a dokonca ani vykonať potrebu na toalete. Je teda odkázaný na opatrovateľa alebo iných členov domácnosti.
Takýmto pacientom pomáhajú rôzne zariadenia – napríklad polohovateľná posteľ, vozík, zdviháky či prípadne barle. Ak uvažujete nad tým, že sa budete starať o imobilného člena rodiny, premyslite si, či na to máte dostatočné fyzické zdatnosti (nakoľko tieto prostriedky nie sú lacné a teda ani dostupné), ale aj tie duševné. Môžete si najať profesionálne opatrovateľky, ktoré vedia vykonať základné úkony. Často ide aj o veľmi intímne záležitosti ako prebaľovanie, odvodňovanie moču, umývanie a tak ďalej.
Obmedzenie života vo veľkom rozsahu
Samotný imobilný pacient má veľmi obmedzený život. Nedokáže vykonávať ani základné potreby a často má problém aj s pretočením sa na posteli. Počiatočné fázy imobility sa nemusia zdať prvotne ako problém, bližšie sa o ne začnete zaujímať (aj ako pacient, aj ako pozorovať) najmä v štádiu, keď imobilita pretrváva. Vtedy už hovoríme o imobilizačnom syndróme.
Imobilizačný syndróm
Doktorka Lepiešová z Ústavu ošetrovateľstva Univerzity Komenského hovorí o imobilizačnom syndróme ako o „stave, pri ktorom je pacient vystavený riziku poškodenia jednotlivých telesných systémov alebo ich zmenenej funkcie následkom nevyhnutnej alebo ordinovanej, liečbou vynútenej inaktivity.“ V skratke hovoríme o stave, v ktorom je pancite imobilný už dlhšie obdobie (a nemusí to byť vlastným zavinením).
Pripútať človeka na lôžko dlhodobo môže aj bežný úraz vo vyššom veku. Stačí, aby ste si vytkli nohu, nedajbože ju zlomili a už sa nikdy z vozíka nemusíte postaviť. Častým problémov seniorov je osteoporóza, teda rednutie kostí. Nakoľko kosti strácajú zo svojej pôvodnej hmotnosti, neudržia telo človeka a vás potom môže bolieť aj nenáročná fyzická záťaž.
Dlhá imobilita je nebezpečná
Dlhá imobilita môže viesť k ďalším zdravotným komplikáciám. Ak by ste ostali pripútaní na lôžko dlhší čas, podľa doktorky Lepiešovej môže nastať nasledovné: Pokles svalovej sily v priemere 20 % už za jeden týždeň,
- Osteoporóza kostí už po 2 – 3 dňoch neaktivity (rednutie kostí sa nedá ovplyvniť stravou),
- Prejavy hyperkalciémie a s ňou spojený nadmerný smäd, močenie aj vracanie,
- Zvýšenie pokojovej frekvencie srdca a následné zvýšenie aj počas prípadných aktivít po imobilite,
- Obmedzený respiračný systém a znížená výmena dýchacích plynov (časom až pneumónia),
- Úbytok telesnej hmotnosti následkom zníženia príjmu stravy a jej spotreby,
- Stuhnutosť a deformácia kĺbov, svalov aj kostí a mnohé ďalšie.
Imobilizačnému syndrómu viete predísť. Nie je to otázka jedného dňa, ani jedného roka, ale celého vášho života. Rodičia tlačia svoje deti k pohybu, pretože je pre ľudí prirodzený a nevyhnutný. Ani starší ľudia by ho však nemali zanedbávať.
Ako predísť imobilite?
Ak nechcete, aby ste boli pripútaní na lôžko, snažte sa na posteli tráviť čo najmenej času okrem spánku. Nezdržiavajte sa celý deň len v jednej miestnosti alebo v jednom byte. V prípade, že neplánujete ísť na prechádzku, otvorte aspoň okno a vyvetrajte vo všetkých izbách. Aj chladnejší vzduch vám pomôže rozpohybovať sa, aby ste zahriali vaše telo.
Pravidelná denná prechádza (aspoň 30 minúť) výrazne odďaľuje čas, kedy sa budete cítiť imobilní. Nedávno sme vám priniesli aj články o posilnení imunity či zdravom pohybe aj počas zimy. Do postele vás totiž môže dostať aj bežná sezónna chrípka.
Cvičte aj mozog
Už aj imobilní pacienti majú na výber, ako budú tráviť svoj voľný deň. Precvičovať nemusíte len svoje telo, ale aj svoju myseľ. Môžete sledovať v televízii vedomostné kvízy, počúvať rozhlas alebo audioknihy, prípadne lúštiť krížovky. Všetky tieto aktivity vám aspoň na chvíľu zaťažia mozog a rozhodne aspoň jednu z týchto aktivít si zamilujete.
Nezabúdajte ani na sociálny kontakt – je pre vaše duševné zdravie mimoriadne dôležitý. Najmä vaši blízki by vás mali pravidelne navštevovať. Pomôže aj telefonát alebo videohovor, no skutočnému sociálnemu kontaktu sa nič nevyrovná. Imobilný senior sa pri jeho nedostatku môže cítiť osamelo a dokonca vylúčený z rodiny.
Prevencia nadovšetko
Hovorí sa, že prevencia je nadovšetko a to platí aj v prípade imobility. Jej najlepšie štádium je žiadne. Rodina by mala dohliadnuť na to, aby mal senior (aj samostatne žijúci) zabezpečenú stravu, pohyb a aj pár priateľov. Pri samotnej fyzickej aktivite nezabúdajte ani na dostatočné množstvo tekutín. V prípade, že sa senior nedokáže hýbať, alebo pri pohybe pociťuje bolesť, nenúťte ho. Taktiež sú pre neho nevhodné aktivity, ktoré vyžadujú prudké pohyby. Najlepšia je prechádzka s paličkami, počas ktorej si sám môže udávať tempo aj vzdialenosť.
Seniori by mali užívať dostatočné množstvo vápnika, ktorý pomáha na rednúce kosti. Jedzte preto dostatok mliečnych výrobkov či rýb, v ktorým sa nachádza. Doplniť ho viete aj vitamínmi. Ďalším dôležitým vitamínom je D – získate ho pravidelným pobytom na slnku (najlepšie aspoň 30 minút), ale aj jedlom (losos, huby, vajíčka, pomaranče). V neposlednom rade myslite aj na bielkoviny, ktoré pomáhajú svalstvu – obsahujú ich mäso, vajcia, mlieko a ryby.
Zdieľať na