Hovorí sa, že priateľstvo je ako slnko, ktoré vás zahreje a rozveselí a s jediným rozdielom od slnka, že nikdy nezapadne. Žiaľ, nemôžem to potvrdiť.
Volám sa Heňa a mám 36 rokov. Môj príbeh sa týka ľudského sklamania z mojej akože kamarátky. Poďme ale na to postupne. Saša bola odomňa o štyri roky mladšia. Spoznali sme sa v práci a takmer okamžite sme si sadli nielen ako kolegyne, ale aj ako kamarátky. Áno, uznávam. Bolo niekoľko vecí, pri ktorých som nad ňou prekrúcala očami, ale vždy som to ospravedlňovala jej vekom alebo tým, že proste taká je a ja to budem brať s rezervou.
Tešila som sa s ňou z pracovných aj životných úspechov a posunov, riešila som s ňou množstvo vecí. Myslím, že som jej bola dobrou oporou. Keď sa so svojím priateľom na Nový rok po dlhoročnej známosti zasnúbili, úprimne ma to potešilo. Pár mesiacov na to sa však Saša rozhodla zmeniť prácu. Nemala som jej to za zlé, práve naopak. Podporila som ju, že kým nemajú deti, nech skúša a nájde to, v čom sa bude cítiť ako ryba vo vode.
Aj napriek tomu sme udržiavali kontakt. Až s odstupom času vidím, že som sa oň snažila viac ako ona. V novej práci sa jej darilo a našla si nové kamarátky. Keď sme sa stretli a spýtala som sa jej na svadbu vždy mi len odvrkla, že sa všetko všetci v pravý čas dozvedia. Robila okolo toho obrovské haló a tajnosti. Nevadí, mávla som nad tým rukou.
Dozvedela som sa, že svadba bude v lete a to bolo celé. V práci mala toho vraj veľa. Preto som sa jej asi dvakrát ponúkla, že jej s čímkoľvek pomôžem, vytvárať oznámenia, vybrať šaty a iné. Dokonca som jej ja, hlupaňa, navrhla, že jej zorganizujem aj rozlúčku so slobodou. Stačí ak povie, aká je jej predstava a koho tam chce mať.
Bol jún, náhodou sme sa stretli a opäť som sa jej spýtala na svadbu. Nič konkrétne som sa však nedozvedela. Dobre, hovorila som si. Zrazu som však na jej sociálnej sieti zazrela fotografiu s pozvánkou. Bola som z toho úprimne v šoku. Nezavolala ma na svadbu?! To akože naozaj?!
Následne mi o niekoľko minút napísala celá vyrehotaná, že na mňa zabudla. Tak toto už naozaj nebolo vtipné, veď každá žena nosí v hlave svoj zoznam hostí snáď od momentu, ako začne vôbec na svadbu myslieť. Nevedela som, ako si to vyložiť, či to znamená, že idem aj ja alebo nie?
Tak nakoniec bola pozvánka doručená aj mne. Rovných 15 dní pred konaním udalosti. Snažila som sa to zobrať pozitívne, naozaj možno zabudla, veď určite má toho veľa. Aj som sa potešila a začala si vyberať šaty. Keď som ale na ďalší deň uvidela fotografie z jej rozlúčky so slobodou, tak sa niečo vo mne zlomilo. Mňa tam nezavolala a to som sa jej ako taká hlúpa hus núkala s tým, že jej rada pomôžem.
Dodnes som dostala iba také vysvetlenie, že ona si rozlúčku so slobodou predsa sama neorganizovala, takže nenesie zodpovednosť za to, či som tam bola alebo nie. Na druhej strane, veď tam boli jej kolegyne z novej práce. Pripadala som jej stará? Nemoderná? Nemá ma rada? Prečo to urobila?
Otázok bolo veľa. Stálo ma to litre sĺz. Hľadala som chybu v sebe, aby som až následne pochopila, že som naše priateľstvo vnímala úplne inak ako ona. Na svadbu som sa rozhodla neísť. Po prvýkrát som si povedala, že budem myslieť na seba a svoje emócie a ten čas venujem radšej svojej rodine alebo ľuďom, ktorí za to stoja.
Saši som nikdy nešlepchla do tváre čo urobila, pretože pochybujem, že by si chybu priznala. Hnev aj smútok zo mňa vyprchali. Dnes ju už považujem za známu, nie za kamarátku. Pri výbere priateľov som už opatrnejšia.
Zdieľať na