Pravdivý príbeh: Ako rodičia sme zlyhali, deti nám nedokážu odpustiť

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Nie je to tak dávno a syn s dcérou bývali u nás doma. Osamostatnili sa len pred dvomi či tromi rokmi. Neodišli kvôli tomu, že si chceli založiť vlastnú rodinu. Vraj sme neboli dobrí ani podporujúci rodičia. To bolo ich vysvetlenie. Dohodli sa spolu a odišli naraz. Chceli nám dať pocítiť, ako sme sa k nim celé roky správali.


Na našu obranu musím povedať, že ja aj moja žena Mária, pochádzame z rodín, v ktorých vládli prísne pravidlá. Naši rodičia nás držali poriadne na uzde a nedovolili nám vystrájať ani najmenšie hlúposti. Od malička sme boli naučení tvrdo pracovať a nedostať nič zadarmo. Všetko sme si museli zaslúžiť. Osud to zariadil tak, že vďaka tomu sme si veľmi dobre rozumeli a rozhodli sme sa založiť si rodinu.

Narodili sa nám dve krásne zdravé deti, syn Peter a dcéra Majka. Ako som naznačil, podľa ich slov, sme ich vychovávali veľmi prísne. Zrejme kvôli tomu, že tak sme to videli s manželkou doma. Chceli sme však, aby z nich vyrástli slušné a dobré deti. Nerobili sme to preto, že sme ich nemilovali. Práve naopak. Veľmi nám na nich záležalo ale neboli sme naučení dávať city najavo tak, ako iní rodičia.

Ak by som to mal zhodnotiť objektívne, tak pripúšťam, že naša výchova bola trochu sparťanská. Kým naše deti nedovŕšili vek dospelosti, nechceli sme ich veľmi púšťať von zabávať sa s kamarátmi. Zhodli sme sa, že ako rodičia máme právo určovať pravidlá a kým bývajú pod našou strechou nechceme, aby vymýšľali. Chceli sme sa vyhnúť tomu, aby prišli v sobotu večer podgurážení a aby namiesto pitia alkoholu robili radšej niečo zmysluplné.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Dcéra robí jeden problém za druhým - čo s ňou máme robiť?


Mysleli sme si, že keď ich budeme držať nakrátko, zabránime tomu, aby si zbabrali si život. Vedeli sme, aké nástrahy ich v mladom veku čakajú. Báli sme sa alkoholu a drog ako čert kríža. Môžu nám to však zazlievať? Snažili sme sa, aby im nikdy nič nechýbalo a mali všetko, po čom túžili.

Ďalšie veci, ktoré nám naše deti vyčítali bol nedostatok podpory, pochvál a pochopenia. So ženou sme v detstve neboli chválení, tak sme ich nevedeli ani rozdávať. Aj tak nesympatizujeme s rodičmi, ktorí svoje deti neustále vychvaľujú a tvrdia im, že sú dokonalé a úžasné. Takto vychované deti potom v skutočnom živote nedokážu zniesť neúspech. Brali sme ako lepšie riešenie deti chváliť len vtedy, keď si to skutočne zaslúžili.

Našej dcére chýbali aj dôverné rozhovory. Keď si balila veci, frkla manželke do tváre, že nikdy sa s ňou nerozprávala o veciach, ktoré ju trápili. Nikdy sa jej nespýtala či má nejakého priateľa, nejaké problémy alebo čo sa vlastne v jej živote deje.

Chýbali jej dôverné rozhovory a pocit, že jej mama je aj jej najlepšia priateľka, ktorej sa môže so všetkým zdôveriť. Spýtala sa, či vlastne vieme, že už rok má priateľa. Ostali sme stáť ako obarení. Vtedy nám obom došlo, že Majku sme v skutočnosti nikdy nevypočuli a nespýtali sme sa jej na jej súkromný život. Riešili sme len povrchné a každodenné záležitosti. Hlavne to, aké má známky v škole a že by mohla viacej pomáhať s domácnosťou. Zabudli sme na to, že už je dospelá a jej život sa netočí už len okolo nás.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Ja som ako otec tiež zlyhal. Mal som svojho syna viesť k tomu, aby bol raz dobrým a zodpovedným manželom a otcom. Aby sa k svojej žene správal dobre a vážil si ju. Namiesto toho som ho stále hrešil a kritizoval za každú maličkosť, čo urobil. Nikdy som sa ho nespýtal ako chlap chlapa, či sa mi chce s niečím zdôveriť. Nedával som mu rady do života a nevaroval som ho, aký je v skutočnosti. Namiesto toho som hovoril, že muž by mal byť hlavou rodiny. Naučil som ho opraviť všetky veci v domácnosti a tvrdou rukou som ho viedol k zodpovednosti.

Bohužiaľ sa naše chyby vo výchove už nedajú vziať späť. Keby som mohol prežiť Peťove a Majkine detstvo ešte raz, užil by som si ho oveľa viac. Dával by som im viac lásky a porozumenia. Pýtal by som sa každý deň na to, ako sa majú a čo ich trápi. Snažil by som sa im byť oporou a nielen prísnym učiteľom. S manželkou snažíme odčiniť to, čo sme spôsobili. Neviem však, či sa to podarí.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (15)

  • adamko 31.08.2017, 12:00

    Ostřejší než hadí zub, je nevděčné dítě. (Král Lear)

  • mara 30.08.2017, 06:41

    Po 9 rokoch manželstva so svojím mužom s 3 deťmi začal môj manžel ísť von s ostatnými dámami a ukázal mi chladnú lásku, pri viacerých príležitostiach sa vyhrážal rozvedením, keď som sa ho chcel opýtať o jeho vzťahu s inými dámami, Bol som úplne zničený a zmätený, kým mi niekto starý priateľ povedal o láskach lekárov s názvom DR Goko, ktorí pomáhajú ľuďom s ich vzťahom a ich manželským problémom, zavádza ma tohto lekára, ktorý mi naozaj pomáha, keď som ho kontaktoval, dostal môjho manžela Späť za 48 hodín, tak sa začal ospravedlňovať, teraz prestáva ísť s dámami a on je so mnou pre dobro a skutočné. Obráťte sa na tohto milovaného lekára vo vzťahu k manželstvu a problémom a nájdite všetky druhy problémov, ktoré sa ťažko vyriešia a on im poskytne trvalé riešenie. Tu je jeho e-mailová adresa, (dr.gokosspiritualcaster@gmail.com ho môžete pridať do Whatsapp a Viber +2348056398964 Veľa šťastia pre vás

  • bat 20.07.2017, 17:18

    Poznam zo susedovho domu - aj oni "vychovali" 4 deti, ale nemali pekny vztah a tak ostali sami na stare kolena. Je to dane 2 dovodmi: 1. nizke IQ a aj emocna inteligencia u susedov 2. susedia vychovavali svoje deti tak, ako to vidime vo filmoch z 18. storocia - teda deti sluzili len na pracu a za tym ucelom boli plodene K bodu 2 pridam, ze nieco podobne vidime dodnes u Ciganov - deti su len zdroj penazi a ked sa im narodi postihnute dieta - to je bonus, vyssie pridavky na invalida. U Ciganov deti musia chodit kradnut a zobrat, aby rodicia mali co vypit a ked dospeju, odtrhnu sa od rodicov, akurat ze ziju rovnakym sposobom.

  • aaa 20.07.2017, 14:16

    O výchove by sme vedeli písať všetci, čo máme deti, alebo keď sme my boli deťmi..Článok -Peter- ma zaujal v tom, že je pravda , že aj my, aj naše deti porovnávali svojich rodičov.... Súčasná výchova detí je iná.... keď vidím matku, ako ju vzdorovitá 2 -ročná dcérka kope.... lebo dnes sa nesmie trestať -jednou po zadku- ale vysvetľovať, že to sa nesmie...tak mi je ľúto tej matky.....veta - ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko... je na mieste....

  • Stano 20.07.2017, 13:45

    Každý kto si uvedomí že spravil chybu si zaslúži druhú šancu nech už je aký chce. Len či nie je neskoro. Museli byť silno zaslepení, žaž to že sa deti zbalili a odišli im otvorilo oči a začali všetko ľutovať. Ale buď odišli presne pre toto, aby sa rodičia spamätali a vrátia sa. Alebo si odišli užívať život a všetko zameškané a myslím si že majú sakra čo dobiehať. Ale možno keď budú dostatočne vybúrení, či budú mať svoje rodiny, tak im to príde ľúto a prídu to urovnať. Napokon ste im nechceli zle, len ste to trochu preháňali. Možno práve v momente, kedy pochopia, že im táto tvrdá výchova príde vhod.

  • TITAN444 20.07.2017, 13:28

    galoty - ty si aký debil? Jediná možnosť je že si jedno z tých deciek manželov z článku, teda alebo feták alebo ožran.

  • Eva 20.07.2017, 12:35

    galoty..ľudia robia chyby a rodičia tiež..ked to pochopili chcú to napraviť..toto čo praješ rodičom praješ vlastne aj ich deťom..žiť bez šance napraviť veci, vnúčatá bez starých rodičov ktorí by im mohli byť k prospechu...každý by mal mať druhú šancu aby bol život lepší

  • erazmus 20.07.2017, 12:33

    Celý príbeh mi príde vyfabulovaný nejakým redaktorom. Nevravím, že sa nemohol stať, ale takto by to žiadny rodič nenapísal... A ešte taká poznámočka, dcéra skonštatovala, že matka sa jej nič neopýtala... a kde bola ona, pokúsila sa o dialog?

  • galoty 20.07.2017, 11:36

    Nepodarí,tak vám treba.Ste zlý rodičia a vlastne si ani nič iné nezaslužite.Všetko ste posrali.Len ste ich komandovali akoby ani neboli ludia.Takým ako vy prajem len to čo vam decka jasne dali vyžrat.Hambite sa.Ani vnučatas by som vam neprial vidiet lebo zas by ste len vyhrali a len by ste ich s pocitu viny rozmaznavali.Užite si jeden druheho a prazdnotu!

  • Lubos 20.07.2017, 10:09

    Ja mám 53 rokov vychovala som dvoch synov, moja mladsia sestra jedného syna. Opatrujeme nášho otca a vďaka tomu že sme vychovali vlastné deti a teraz sa staráme o otca, sme si uvedomili a pochopili sme, že nas nasi rodicia naozaj nemali radi. Nemali radi nikoho okrem seba. Boli pohádaní so svojimi rodičmi, surodencami, nemali priateľov, žili sme v izolácii. Otec zil pre svoju záhradu a mama pre kostol. A obaja pre svoju prácu, ich pacienti ich milovali, obdivovali a nik netušil, že tá empatická, láskavá pani doktorka je doma voči svojim deťom studený psí čumák. Boli sme držaní na krátko, to by nevadilo, ale rodicia nám podrážali nohy aj ked sme chceli niečo dosiahnut. Na tanečnú som nechpodila, lebo mama mi povedala, že som nemehlo a ani tanečná mi nepomôže, len sa strápnim a okrem toho tam sa môžu diať nemravnosti, vodičák som si robila až ako dospela, lebo na strednej škole, ked som mala moznosť, tak mi rodičia povedali, že určite niekoho zrazím a mama nešoféruje, tak nemusím ani ja. To iste sa dialo aj mojim surodencom. Dôvera k rodičom? veľmi rýchlo, ešte v puberte sme so sestrou prišli na to, že všetko s čím sa mame zdôveríme bude tažko použité proti nám. Takže žiadne rozhovory, podpora alebo rady. Obe so sestrou sme vyštudovali, vydali sa, mali deti, postavili sme sa na vlastné nohy, žili poctivým životom, nadalej sme rodičom pomáhali, lebo sme to považovali za normálne. Tak sa staráme o otca, ktorý nám za to nadáva, osočuje nás, už odišla štvrtá opatrovateľka, čo mu chodila dávať obedy, lebo hnusne nadával aj im. Dávame otcovi to, čo on nikdy nedal svojim rodičom ani svojim deťom a vnúčatám, starostlivosť, porozumenie. To čo nám naši rodičia naozaj dali, je odhodlanie, že urobíme všetko preto, aby sme nenasledovali ich príklad

1 2 >

Pridať komentár