Pravdivý príbeh: Občas nenávidím svoje deti

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Moje dve deti sú už dospelé. Dcéra oslávila tridsaťjeden rokov pred dvoma mesiacmi a syn bude mať koncom tohto roku dvadsaťosem. Snažím sa byť nimi v kontakte, volať si s nimi aspoň raz týždenne, prípadne si vymeniť aspoň nejaký email. Náš kontakt však trochu viazne. Deti sa mi už nezdôverujú a novinky sa často dozviem sprostredkovane od manžela. S ním si deti rozumejú výborne, volajú mu samé od seba.


S mojím manželom sme sa stretli počas štúdia v Bratislave. Po štúdiu sme sa obaja dobre zamestnali a  dokonca sme po tete zo strany môjho muža zdedili byt. Boli sme mladí, úspešní a zdalo sa nám, že celý svet nám leží pri nohách. Veľa sme čítali, chodili do kina a stretávali sa s priateľmi.

Keď som sa po viac ako polroku manželstva dozvedela, že som tehotná, najskôr som sa veľmi potešila. No neskôr prišli aj iné pocity. Čo bude s naším životom? Neovplyvnia ho deti až príliš? A hlavne, čo bude s mojím životom? Budem pracovať ďalej, budem to zvládať?

Už počas tehotenstva som cítila silnú podporu zo strany mojich aj manželových rodičov. Babky sa tešili, ako budú pomáhať a tak ma strach pomaly opúšťal. Všetci mi tiež hovorili, že je to bežné a normálne, že ma to prejde.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Synovi práca nevonia, z dôchodku živím jeho aj seba


Keď sa Mirka narodila, bola som veľmi šťastná. Doma som ostala takmer celý prvý rok. Po roku Mirka dostala miesto v jasliach a ja som nastúpila opäť do práce. A po ďalších troch prišiel na svet Róbert.

Keď som sa so synom vrátila z nemocnice, niečo sa vo mne zmenilo. Pamätám si to dodnes, pretože som sa vtedy rozhodla, že viac detí nechcem. Povedala som to aj mužovi. Najskôr to nebral veľmi vážne, myslel si, že som len unavená z pobytu v nemocnici a predstavy, že doma máme teraz namiesto jedného, krikľúňov dvoch. Ja som mu však s kamennou tvárou opakovala, že to myslím vážne. Najskôr ho to dosť prekvapilo. Všimla som si, že ho to asi dokonca ranilo, no mne to bolo popravde jedno. Vedela som, že viac detí nechcem, že si nie som istá, či zvládnem vychovať už tie dve.

So synom som doma ostala pol roka a potom som sa vrátila do práce.  Keď boli deti malé, po jasliach a neskôr aj po škole, starali sa o ne na striedačku prevažne babky. Cez víkendy s nimi zase trávil veľa času môj manžel.

Ja som sa zase starala o domácnosť. Nikdy som nebola rodená domáca panička, a tak mi varenie, pranie, upratovanie, či zašívanie oblečenia dávalo zabrať. Mala som pocit, že celý týždeň driem a cez víkend driem tiež.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


 

Na deťoch ma vytáčalo, že nerobia čo im kážem. Kričali, keď som ich prosila, aby boli ticho. Behali a naháňali sa, jedli mimo stola, často sa prehrabávali v našich veciach a všetko rozhádzali. Vedela som, že je to prirodzené, no nevedela som si pomôcť, často som na nich kričala. Ja som bola tá prísna, kým babky a manžel by im dali všetko na svete. Deti predo mnou trucovali a čím viac som od nich chcela, tým viac im toho manžel prepáčil.

Môj vzťah s mužom sa prirodzene zhoršil. Z toho som deti vinila tiež. Mala som pocit, že mi ho kradnú a on sa na mňa veľmi hneval, keď som deti karhala. Dodnes to nechápe.

Nemyslím, si, že som v ich výchove niekde urobila chybu. Snažila som sa, no niekedy som ich nenávidela. Plakávala som zatvorená v kúpeľni, dostávala som záchvaty. Kričala som na ne, hádala som sa s manželom. Zlepšilo sa to, až keď trochu vyrástli. Začali sa odo mňa odťahovať a ja som opäť dostala svoj priestor.

Teraz necítim hanbu, ani potrebu sa im ospravedlňovať. Deti sú úspešné, vyštudovali, našli si partnerov. Občas mám ale pocit, že oni to všetko dobré nevidia a teraz ma trestajú za to, že som na nich mala vysoké nároky.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (34)

  • Erika 23.05.2018, 15:32

    za otca a babky..

  • Erika Ch.T. 23.05.2018, 15:31

    Na záver len dodám. Pevne verím v uvedomenie jej detí. Pretože či majú 28,31 rokov tak si nezaslúžia cítiť výčitky za niečo čo im neprináleží. Porodiť dieťa nie je všetko drahá pani. Zamyslite sa sama nad sebou a neľutujte sa. Nopaák, skritizujte sa. Seba. Uvedomte sa! Seba. Svoje životné veľké rozhodnutia. Mať dieťa medzi ne rozhodne patrí. Ak nie pre Vás, ale pre to dieťa, ktoré sa narodí určite. Išlo životom s pocitom, že ho matka neľúbi. Že si nezaslúži jej rešpekt a lásku. To, že niečo v živote dosiahli nie je z väčšej časti Vašou zásluhou, vďaka Bohu aspoň za otca a matky. Inak by to boli totalne duševné kaliky. Ste dospelá, tak sa tak aj chovajte. Žiadate rešpektujúci prístup v súčastnosti od Vašich detí. Žiadate niečo, čo sama nedávate. Chcete to však dať len sama sebe. Silou mocou. Pochopte seba. Urobíte láskavosť sebe a určite aj svojej rodine. Pekný deň Vám drahá pani "mama" ...

  • Erika Ch.T. 23.05.2018, 14:46

    Ono to raz v živote tak je pán Ludek, život sa o Vás postará. Všetko sa vráti. Skôr či neskôr. Dobré i zlé. Svedomie a vlastný pocit je karmou života i pre túto pani. Pekný deň i Vám pán Ludek. :)

  • leze mi krkem 23.05.2018, 14:14

    nechat jiz tu narusenou 'macochu', nezaslouzi si az takovou pozornost, cert ji vem! ludek

  • Erika Ch.T. 23.05.2018, 14:11

    Pani Mária. To čo sa tu vlastne stalo - vzájomné pochopenie v podstate rovnako vnímanej veci ohľadom osudu a výpovede tejto pani, sme však dosiahli na základe snahy "porozumieť" danej veci do hĺbky... Odsúdenie( ako napísal pán Ludek- zaslúži si len odsúdiť) by nám k spoločnému záveru nedopomohlo. Pán Ludek to možno vnímal ako moja snaha pomôcť pani, ktorá o to nežiada. Jedna je vec je, že o to nežiada a druhá vec je, že to potrebuje. Hoc si to neuvedomuje. A potrebuje si to prečítať minimálne sama o sebe. Predpokladám, že svoj príspevok sleduje. Jej deti si zaslúžia, aby JEJ niekto povedal pravdu s, čo i len s citom, pretože necitlivý komentár jej príspevku ona nebude akceptovať. Prajem Vám príjemný deň pani Marie. Erika

  • přesně 23.05.2018, 13:11

    Teď plně vám dávám za pravdu, vaše příspěvky pozorně pročítám, dostali jsme se ke shodě.. Ta ženská je nedozrálá. Sobecká. Ano, každopádně nebyla naučená k mateřství, ani se v ní neprobudilo. Zřejmě byla vedená vidět jen sebe. Brala děti jako přítěžek, ale nutnost se postarat, zabít je nemohla.. Ještě, že měla toho manžela, zmiňuje babky (ani nepojmenuje babičky), jinak mohly děti skončit v dětském domově. Měla by svůj kýžený prostor a klid. Zdraví Marie

  • Erika Ch.T. 23.05.2018, 10:33

    Možno je to obyčajný sebec, jej rodinné zázemie nepoznám. Nikto z nás. No. Nejakeho titulu prehnane bojuje o svoj vlastný priestor. Dôvodov môže byť mnoho, ktoré mali na to vplyv. Čo i len prehnane obchádzanie dieťaťa a potláčanie jeho potrieb v rannom detstve z titulu autoritatívnej výchovy. Možno bola jedináčik s uzkostnou mamou. Možno mamu nemala . Evidentne však nebola naučená materinskému citu.

  • Erika Ch.T. 23.05.2018, 10:29

    Avšak kedysi sa narodila ako správne malé dieťa. Každý sa tak narodime. S určitou povahou. No osobnosť sa formuje. obyčajným odsúdením rodine nepomôžeme. Mne nejde iba o ňu. Ona potrebuje počuť pravdu.

  • Erika Ch.T. 23.05.2018, 10:26

    Pani Márie. V tom s vami súhlasím, že emočná inteligencia danej pani chýba. A súhlasím s Vami, že sú dva postoje, ktoré môže dospelé dieťa (rodič) s traumou z detstva zaujať. A to: pokiaľ si uvedomuje kde sa stala chýba a urobiť to presne naopak. Zdravo a správne. Musí však v sebe spracovať a preliečiť svoje vlastné detstvo. A je druhý prípad, kedy ide životom tak ako mu bolo nádelené z rôznych príčin a vplyvov s pocitom, že všetci sú na vine len nie ja. Keďže si pani neuvedomuje svoju chybu v správaní, tak sa prišla posťažovať, áno v tomto súhlasím s Vami a pánom Ludekom. z časti prehodnocujem úmysel sadnutia pri PC a písania tohoto článku. Dokazuje to veta: nemám potrebu sa ospravedlňovať. No stojím si za tým, že z môjho uhľa pohľadu je to však veľký výkrik o pomoc minimálne rodiny a deti, ktoré si zaslúžia, aby ich matke niekto povedal, že chyba a zodpovednosť je jej za to, za čo viní deti. keby bola aspoň kúsok človekom na so srdcom na správnom mieste, vyjadrila by sa k našim komentárom, čo i len zastavanim sa svojej pokrivené pravdy.

  • mýlíte se 23.05.2018, 07:50

    Paní Erika, mě mlátil otec, nervák, diktátor, cepoval, musela jsem denně po příchodu ze školy doslova k raportu.. Maminka nedávala nějak zvlášť city najevo, neznala jsem pohlazení, objetí, projev její lásky se skrýval za něčím jiným, ale vyslovení mám tě ráda - rád, jsem od rodičů nezažila. Dříve se za city jako stydělo.. Nepoznala jsem něhu, nepamatuji si na chválu, dětství přísné. A jsem citová, laskavá, až úzkostlivá, miluji své děti a nenesu si z dětství to špatné nebo horší. Právě proto, že jsem byla vychovaná dost tvrdě, nezapomněla jsem jaké to bylo skličující a právě proto jsem jiná jako rodič. Plně dětem dávám lásku, vynahrazuji asi i co jsem já laskavého doma nedostala, svým dětem. Vysvětlujete, že paní má něco za sebou, proč je taková, jaká je. A nechtěla děti. Pokud zažila ošklivého, co jí blbě formovalo, měla na sobě v dospělosti či když se vdala (za)pracovat. Aby se neopakovalo jejím dětem, co ona musela snášet. Když už děti přišly na svět.. Jednoduše jí chybí emoční inteligence, či je úplně bezcitná. Ať už má pošramocený základ z dětství nebo se s tím narodila. Jí není pomoci. O pomoc ani nestojí. Sedla k PC, aby se pouze vybrečela, postěžovala si.. Možná za článek dostala zaplaceno.. Marie

1 2 3 4 >

Pridať komentár