Pravdivý príbeh: Pri pôrodoch mi zomreli dve dcéry, tá bolesť je obrovská

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

Sú otázky, na ktoré sa dá len veľmi ťažko nájsť tá správna a spoločensky prijateľná odpoveď. Aj keď sú zdanlivo veľmi jednoduché. Sama som mala roky problém odpovedať na otázku, ktorej sa nevyhne nikto z nás. „Koľko máš detí?“


Tri či jedno? Mám jedného syna. No naozaj mám zaprieť jeho dve sestry? Na druhej strane nechcem, aby ma ľudia ľutovali. Nemám rada, keď sa ľudia na mňa pozerajú inak, lebo si hovoria: „To je tá, čo jej zomreli dve deti, veď vieš... Sama viem, čím som si prešla. Preto väčšinu odpovedám klasicky. Mám jedno dieťa. Syna Miška, ktorý ma prerástol o dve hlavy a ktorý bude budúci rok maturovať.“ To ostatné, čím sme si prešli, ich nemusí zaujímať.

S manželom si žijeme spokojne. Nikdy sme od života nechceli priveľa. Máme malú stavebnú firmu, ktorá nám síce neprináša astronomické zisky, avšak uživí nás. Nesnívali sme nikdy o luxusných autách či dovolenkách. Žijeme si poctivo a skromne. Predsa sme však túžili po niečom, čo sa nedá kúpiť za peniaze. Po druhom dieťati, ktoré by sme zahrnuli rovnakou ako nášho syna Michala.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Po smrti manželky som sa po druhý raz zaľúbil


Miška sme splodili na prvý šup. Vlastne sme to ani neplánovali, sám prišiel medzi nás. Keď mal dva roky, rozhodli sme sa, že je najvyšší čas postarať sa mu o súrodenca. Sama som vyrastala ako jedináčik a neraz mi bolo samej smutno. Nechcela som, aby Michal strávil detstvo medzi dospelými, ktorí nie vždy rozumejú jeho svetu. Druhé dieťatko však akosi neprichádzalo. Snažili sme sa rok, dva, až po troch som si našla druhú čiarku na tehotenskom teste. Veľmi sme sa tešili.

Keď sme sa dozvedeli, že čakáme dievčatko, rozplakala som sa od šťastia. Všetko prebiehalo klasicky, len ja som mala v sebe nepríjemný pocit. Očami som posúvala kalendár k dňu termínu pôrodu. Všetci sa ma snažili uspokojiť, tvrdili mi, že sú to len obavy.

No neviem, verím, že ženy dostali do vienka intuíciu, ktorú sa oplatí počúvať. Na začiatku 7. mesiaca tehotenstva som začala mať kontrakcie. Ledva sme stihli prísť do pôrodnice. Vedela som, že je zle, no ešte aj sestrička na gynekologickom príjme sa ma snažili upokojiť, že predčasne narodené deti sa väčšinou podarí zachrániť. Len mám ostať pokojná...


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Manželova smrť ma nakopla, aj vdova môže byť šťastná


Našu Katku sa však zachrániť nepodarilo. Doktor, ktorý ma vyšetroval, zistil, že jej srdiečko už nebije. Tak ma čakalo 12 hodín psychickej i fyzickej agónie, na konci ktorej by nedovolili ani jej telo zobrať do náručia. Vraj načo...

Dnes si myslím, že ak by som ju mohla mať aspoň na chvíľu pri sebe, zmiernilo by to moju bolesť. No aj tento akt ľudského súcitu mi bol odopretý. Dlho som sa zo všetkého spamätávala. Ľudia sa nám vyhýbali, asi nevedeli, čo nám majú povedať. Pohreb som prežila ako v hmle. Pohľad na detské vecičky mi pripomínal všetko to utrpenie, ktorým som si musela prejsť.

Po ďalších troch rokoch sme sa odhodlali skúsiť to znovu. Opäť si prejsť ten kolotoč strachu a obáv. Moje tretie tehotenstvo bolo priam ukážkové. Všetky hodnoty som mala v norme, cítila som nový príliv energie, no napriek tomu pocit strachu a večná otázka „Čo ak?“ ma neopúšťal ani teraz.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Tri týždne pred termínom pôrodu som dostala kontrakcie. Dieťatko, taktiež dievčatko, už malo vysokú šancu prežiť. Z klasického pôrodu som však mala traumu, tak sa doktor rozhodol pre cisársky rez. Narodilo sa nám nádherné dievčatko, Natálka. Keď mi ju ihneď priložili k prsníku, rozplakala som sa od šťastia.

Avšak neprešla ani polhodina, keď som sa rozplakala opäť. Tentoraz od čistého zúfalstva. Štandardné vyšetrenie ukázalo, že Natálka trpí vrodenou srdcovou  chybou. Poradili mi, aby som sa na ňu neviazala, že jej ostáva maximálne polroka života. Neostalo. Zomrela po deviatich dňoch od narodenia.

Vtedy sa mi zrútil celý svet. Našťastie stál pri mne manžel, tak sa nám podarilo prekonať aj neprekonateľné. Veľa sme sa o tom rozprávali a rozhodli sme sa, že ďalšie tehotenstvo už nebudeme riskovať. Snažím sa pozerať sa na život z pozitívneho hľadiska. Máme Michala, je to náš poklad. Len ma vždy pichne pri srdci, keď sa ma niekto spýta, koľko mám vlastne detí...


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (11)

  • Lila 18.03.2019, 13:05

    Tento život je boj,niekedy doslova.Je veľmi smutné,keď sa také niečo udeje v rodine. Možno niekoho poteší fakt, že to nie je koniec,pretože v budúcnosti bude prebiehať na zemi vzkriesenie. Tak ako Ježiš vzkriesil niektorých ľudí na zemi (Lazar,Jairova dcera...) tak v malom meradle ukázal, že to pre Boha nie je problém. Ľudia dokážu na film zachytiť človeka, ktorí už možno nežije, a môžeme ho vidieť akoby bol živý.Nedokázal by Boh vrátiť tých, ktorí zomreli? Biblia vysvetľuje prečo sa tieto veci dejú a ako budú v blízkej budúcnosti napravené. Ján 5:28,29 viac na www.jw.org

  • Viva 19.02.2019, 14:31

    U nás sa už dávno narodili trikrát manželom dvojičky-vždy chlapci. Neprežil ani jeden viac ako pol roka. mreli a na cintorín ich kládli do toho istého dvojhrobu. Rodičom sa nakoniec po rokoch narodila jedna dcéra. Tá jediná žije (má 75 rokov) a na cintoríne má 6 bratov. Nikto netušil (vtedy sa tak medicína neunúvala zistiť), prečo chlapci zomierajú. Snáď nejaká dedičná vada. Ale ľudia vtedy po dedine vraveli, že to je trest. Ten pán rozbil o stenu kríž.

  • Liluška 01.02.2019, 17:29

    Spomenula som si na ženu, ktorú som poznala pred rokmi. Priviedla na svet 3 deti. Jeden syn zomrel v pubertálnom veku na predávkovanie. Veľké nešťastie pre milujúcich rodičov. A ona tiež mala problém s otázkou, koľko má detí, vždy sa tak zasekla. Smutné.

  • Rudea 01.02.2019, 13:13

    jana, vidíš a mne prichádzajú na um tieto slová na onkológov, ktorí sa "starali" o dcéru...teraz všetku moju pozornosť zaujímajú moje milované vnúčence...

  • jana 01.02.2019, 12:54

    Rudea, ty si taký hnusný bezcitný debil.... že nenachádzam slov...

  • Rudea 01.02.2019, 11:54

    Každý si nesieme svoj kríž. Čo by robila keby pochovala 37-ročnú dcéru, po ktorej zostali štyri malé deti?:-((((

  • ľuboš 31.01.2019, 23:51

    Aduke, veľmi ťažké a smutné.. :((

  • aduke 31.01.2019, 16:20

    Šťastná to žena, že má dieťa. Ja tri krát tehotná, žiadne dieťa len jeden hrobček. A adoptovať mi nedovolia, som pre túto spoločnosť zlý človek

  • Eva 31.01.2019, 14:55

    veľmi ťažké zmieriť sa s niečím takým :-(

  • Oľga 31.01.2019, 13:18

    Život píše tie najsmutnejšie príbehy. Poznala som manželov, ktorým krátko po narodení zomrelo 6 (!) detí. Všetky sa narodili s nejakou rovnakou chorobou súvisiacou s imunitou. Nakoniec si dieťa adoptovali, ale poviem vám, porodiť vlastné dieťa a adoptovať si dieťa, sú dve veci, ktoré sa absolútne nedajú porovnať! Priviesť na svet zdravé životaschopné dieťa je pre rodičov ten najväčší dar a šťastie.

1 2 >

Pridať komentár