Pravdivý príbeh: Chudnutie mi zničilo život a odohnalo manžela

žena

profimedia.sk

Ak by sa ma niekto spýtal, na čo som alergická, vedela by som mu dať hneď priamu odpoveď. Vyskakuje mi vyrážka, len čo niekto spomenie, že niečo musím. Od malička som niečo musela. Otec trénoval gymnastiku a aj zo mňa a brata chcel mať športovcov. Zároveň však naša mama od nás očakávala, že budeme mať vynikajúce výsledky aj v škole. Celé moje detstvo ma sprevádzali vety typu „Musíš vstávať ráno na tréning, nabudúce musíš viac zabrať, musíš mať samé jednotky“.

V učení som napriek všetkej maminej snahe až tak nevynikala. Šport ma bavil viac. Odkedy som vedela chodiť, rodičia ma dali na tanečnú prípravu. Neskôr nasledovali hodiny baletu a postupne sa k tomu pridala gymnastika. Chcela som byť dobrá. Lenže, mala som smolu. Typ postavy som mala po mame. Ruky som síce mala chudé.  Bola som však trocha pevnejšie stavanej postavy a všetky zásoby sa mi ukladal v okolí bokov a stehien. Nespĺňala som jednu zo základných podmienok, chýbali mi fyzické predpoklady na tento šport.

Otcovi pravdepodobne chýbal zdravý úsudok, pretože sa napriek všetkému sa rozhodol, že zo mňa bude mať gymnastku. Tréningy boli náročné. Aj keď som bola len dieťa, vnímala som, že za ostatnými zaostávam. Závidela som im ladné a štíhle postavy. Cvik, s ktorým som sa ja trápila hodinu, ony zvládli behom pár minút. Začala som mať pocit, možno keby že mám rovnakú postavu, išli by aj mne cviky oveľa ľahšie. Vynechala som večere, zhodila kilá, ktoré na mojom dvanásťročnom tele neboli vôbec nadbytočné. Môj pocit sa zmenil na presvedčenie. Naozaj mi cviky začali ísť jednoduchšie. Bola som však zároveň veľmi unavená.  Začala som byť posadnutá tým, čo si vložím do úst. Môj jedálny lístok, ktorý mi vytvoril otec bol už aj tak dosť prísny. Po mojich úpravách na ňom ostalo len ovocie a suché plody.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manželke odrezali prsník – a úplne zbytočne!


Prvýkrát mi diagnostikovali poruchu príjmu potravy, keď som mala štrnásť rokov. Nezabudnem na otcov pohŕdavý pohľad a výčitku, ako som ho mohla takto sklamať. Ak by som sa pridržiavala jeho rád, mohla som to dotiahnuť ďaleko. Mne úplne stačilo, že som to dotiahla k tomu, že som nemohla viacej chodiť na gymnastiku.  Odvtedy sa začal nekonečný kolotoč hladovania, prejedania sa v záchvate a následného prečisťovania sa. Páčili sa mi pohľady mojej rodiny a kamarátok, keď híkali, aká som chudá. Brala som to ako kompliment. A oni pritom mali v očiach zdesenie z toho ako vyzerám.

Zachránil ma Andrej.  Zoznámili sme sa na narodeninovej oslave nášho spoločného kamaráta. Bol iný ako ľudia, ktorých som poznala dovtedy. Tak trocha neohrabaný, ale s veľkým a dobrým srdcom. Dali sme sa dokopy. Dôverovala som mu od prvej chvíle. Povedala som mu aj o svojich problémoch. Stál pri mne, chcel mi pomôcť. Po roku a pol sme sa vzali. Mala som  motiváciu začať so sebou niečo robiť. Chceli sme si s Andrejom založiť rodinu. Podarilo sa. Na moje dvadsiate druhé narodeniny sme privítali na svet Dášu. Po nej o dva roky neskôr Alexa. Všetko nasvedčovalo tomu, že boj s anorexiou som vyhrala. Až raz. Potrebovala som urobiť viac miesta v skrini. Začala som vyhadzovať staré veci. Našla som aj nohavice, ktoré som nosila v čase svojej „najväčšej slávy“. Boli mi samozrejme malé.  Stála som zhrozene pred zrkadlom a pozerala sa na to kypiace strašidlo pred sebou. Mala som päťdesiat sedem kíl, ale pripadala som si opäť tučná. Zasa som začala vynechávať večere, neskôr aj obedy. Moja strava bola nakrájaný červený melón a jeden jogurt. Aj ten melón som si vedela rozdeliť na dva dni.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Môj syn zaprel vlastné dieťa – a ja som nezasiahla


Zmenu si ako prvé všimli naše deti. Pýtali sa ma, prečo s nimi už nevečeriam. Uisťovala som ich, že len mám len menší apetít ako oni.  Andrej sa ma aj pokúšal prinútiť jesť, ale bolo to márne. Keď ma nachytal, ako potichu vyhadzujem do koša kelový prívarok, ktorý mi uvaril, prešla ho trpezlivosť.  Vzal ma k lekárovi. Doktor mi zobral vzorky na vyšetrenie.

Keď sme sa vrátili domov, nikdy nezabudnem na výraz vtedy dvanásťročnej Dáši. Musela som vyzerať hrozne. Išla som si ľahnúť a Andrej, aj keď nikdy neoplýval veľkým darom reči, sa zatiaľ snažil naším deťom vysvetliť, to čo už dávno vedeli. „Vaša maminka nerada je. Ale bude v poriadku, nebojte sa.“ 

Výsledky testov však boli horšie, ako asi sám očakával. Lekár si ho vtedy zavolal k sebe do ambulancie. „Hodnoty vašej manželky sú také nízke, ak sa nezmení, jej srdce môže prestať kedykoľvek  fungovať .“ Nechali si ma v nemocnici na päť týždňov.


Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Neter som prijala ako dcéru a ona mi ukradla manžela


 V tom čase som sa chcela z toho kolotoča dostať. Bola som však skôr ako na húsenkovej dráhe. Po prepustení z nemocnice sa dobré obdobia, keď som sa stravovala normálne, striedali s obdobiami, keď som hladovala. Andrej to prestal zvládať a opustil nás. Spoľahnúť som sa mohla už len na svoje deti. Robila som však pokroky.

Posledné varovanie prišlo v jednu horúcu júlová nedeľu. Opäť som bola na tom mizerne. Telo už asi nevedelo, ako mi má dať najavo, že sa postupne dopracujem do hrobu. Dostala som slabý srdcový záchvat. Alex bol práve na prázdninách u starých rodičov. Mala som šťastie, že Dáša sa vrátila o deň skôr. Po prepustení z nemocnice som bola odhodlaná začať odznova. Aj keď choroba si vybrala svoju daň. Z nedostatku živín som prišla takmer o všetky zuby a lekári mi diagnostikovali obličkové kamene. Deti už boli skeptické. Neverili mi, že to dokážem. Ja som vedela, že musím. Tak ako som vždy neznášala, keď som niečo musela. Teraz som vedela, že musím so sebou niečo urobiť. Podarilo sa mi to. Aj s pomocou detí, ktoré som presvedčila. Odvtedy ubehlo už sedem rokov. Jem normálne, zdravo, neprejedám sa. A aj keď si občas doprajem lukulské hody, necítim sa previnilo. Viem, že nadbytočné kilá pôjdu dolu samé, keď sa točím okolo môjho vnúčika Samka.


Máte nejaké skúsenosti s anorexiou aj vy? Poznáte niekoho, kto ňou trpel? Napíšte do diskusie a vyhrajte víkendový pobyt alebo niektorú z ďalších cien v našej súťaži. Nezabudnite uviesť platný email.

Zdroj: profimedia.sk, profimedia.sk, D.S.

Odporúčame

Pri používaní tejto stránky dochádza k spracovaniu cookies, ktoré nám pomáhajú zvyšovať kvalitu služieb. Spracovaniu cookies zabránite zmenou nastavenia v internetovom prehliadači. Viac informácií

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close