U nás doma nosila nohavice naša mama. Otec mal miernu povahu a neznášal hádky. Chod domácnosti, manažovanie povinností, rozdeľovanie úloh. To všetko robila ona. Otec vždy poslúchol a obaja boli spokojní. Vyhovovalo mu, že mama rozhoduje aj o ňom. Mal pokoj a ona bola rada, že má koho sekírovať. Naši sa mi však nikdy nezdali, že by mali nešťastné manželstvo. Mama vedela vytvoriť rodinnú pohodu a o všetkých a do všetkého sa s láskou starala.
V takomto prostredí vyrastala aj ona sama. Niet sa čomu čudovať, že jej manželstvo bolo veľmi podobné tomu, čo videla doma. Jej otec bol tiež submisívny typ ako jej manžel. Dúfala, že podobný typ chlapa si nájdem aj ja. Nastal deň, keď som prišla domov predstaviť svojho prvého vážnejšieho priateľa. Juraj sa mojej mame hneď zapáčil. Bol presne taký, akého si ku mne predstavovala. Pracovitý, skromný a príliš neodvrával.
Kým mama už počula v diaľke svadobné zvony, ja som našim oznámila, že sme sa s Jurajom rozišli. Dôvod som im veľmi prezrádzať nechcela. Nebola som šťastná a necítila som, že je to ten pravý. Mama si ťukala po čele. Vraj už dávno nemám dvadsať, ba ani tridsať. Nevie, čo si myslím, koľko času ešte mám na založenie rodiny.
Dlho som čakať nemusela. Po pár mesiacoch som sa zoznámila s Robom. Keď som ho predstavila našim, videla som, že s mamou si nesadli od začiatku. Naoko hrali, že sú obaja v pohode, ale mňa neoklamali. Mali obaja až príliš dominantnú povahu. Navyše mali na veľa vecí odlišné názory.
Mama chcela, aby sme si postavili na ich pozemku dom, my sme však chceli bývať v meste. Za všetko vraj mohol Robo. Aj za to, že som neodišla z roboty a nehľadala si niečo lepšie platené. Naopak, Robo ma podporoval v tom, čo robím, a aj keď som nezarábala kto vie ako, bola som spokojná. Mama si ale nikdy neodpustila poznámku o tom, že ani Robova robota nie je nič fajnové, a mám ho viac podpichovať, aby miesto zmenil.
Mohlo by vás zaujať: 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás
Keď som našim prezradila, že budú starí rodičia, nesympatie medzi mamou a Robom išli do úzadia. Všetci sme sa tešili na príchod malého človiečika. Na začiatku mi k nám mama chodila pomáhať. Robo dosť pracoval, a tak som aspoň nebola sama. Pohoda ale dlho nevydržala. Už pri otázkach o výchove sme sa neustále hádali. Mama mala na všetko svoj názor, my svoj. Akoby vôbec nevnímala, že ja s Robom sme jeden tím. Za všetkým hľadala len jeho. To bolo stále, ako on ovplyvňuje mňa, prečo veci robím tak, ako robím a nie tak, ako by som ich mala robiť podľa mamy.
Nakoniec som mamine návštevy u nás obmedzila. Uvedomovala som si, že sa mi jej poznámky dostávajú pod kožu. Čo bolo horšie, začala som byť na Roba nepríjemná. Začala som ho viacej kritizovať, aj kibicovať. Stala sa zo mňa moja mama. Vtedy som si povedala dosť. Ak som nechcela skončiť ako slobodná matka, musela som zaradiť spiatočku.
S mamou som si jedno poobedie sadla a všetko, čo som mala na srdci, som jej povedala. Ja som nechcela skysnúť v manželstve, kde sa jeden z partnerov pre pokoj v dome podriaďuje tomu druhému. Chcela som vedľa seba seberovnú bytosť, o ktorú sa môžem oprieť, aj sa na ňu spoľahnúť. A takou Robo bol. Poradila som mame, aby zo svojich nárokov na otca tiež poľavila a nechala ho trocha dýchať. Ich manželstvo však bolo už priveľmi zabehnuté vo svojich koľajach.
Odvtedy sa ale mama zmenila. Prestala do mňa rýpať, ako mám vychovávať svoje dieťa, aj svojho muža. Dokonca sa mi jedného dňa priznala, že môj vzťah s Robom s odstupom času obdivuje. Bola to pre mňa po tých rokoch hádok tá najlepšia satisfakcia. Škoda len, že mama nezapracovala aj na svojom vzťahu s otcom. Možno by zistila, že mať pri sebe rovnocenného partnera je oveľa lepšie ako podpapučníka, ktorý na všetko odkývne.
Zdieľať na