Keby som sa mal opísať troma slovami, určite by som použil výrazy pracovitý, vytrvalý, svedomitý. K pracovitosti ma viedol od malička otec. So sestrou Mirkou nás vychovával sám. Žili sme dlhé roky z ruky do úst. Otec vyrábal nábytok, len akosi odberateľov nemal. Vždy mi kládol na srdce, že treba ísť za svojím cieľom, pomaly a nevzdať sa.
Otcovi sa napokon na staré kolená začalo trocha dariť, ale dlho si bohatstvo neužil. Dedil som ja so sestrou. Ja som akurát doštátnicoval a mal som veľké podnikateľské plány. Ak by sme predali otcov byt a rozdelili sa, bol by to skvelý štart pre mňa, ale sestra by si nové bývanie za sumu nezaobstarala. Bola tehotná a jej partner nezamestnaný.
Napokon som sa so sestrou dohodol, že byt ostane jej. Na oplátku sa ona zriekne dedičstva z otcových účtov. Bola to síce oveľa menšia čiastka, ale v hotovosti. Mne to umožnilo splniť si môj sen s podnikaním. Obaja sme zo situácie získali.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Dcéra si necháva platiť mužmi – a manželka ju v tom podporuje!
Aj keď moje začiatky neboli ľahké, s mojou býčou povahou som preskákal všetky polená, ktoré mi hádzali pod nohy neprajníci. Môjmu obchodu sa darilo, mohol som svoje aktivity ďalej rozvíjať. S úspechu mala veľkú radosť aj moja sestra. V tom čase na materskej, ale už bez partnera. Cítil som ako svoju povinnosť sa o ňu a o neter postarať. Veď podnikať z ničoho som mohol začať aj práve vďaka Mirke.
Ani som si nevšimol, kedy moju dobrosrdečnosť začala považovať za samozrejmosť. Nová sedačka, nové spotrebiče do kuchyne, nová kúpeľňa. Aj ona chcela žiť na takej úrovni ako ja. Občas sa ale cítila hlúpo pýtať odo mňa neustále peniaze. Objavila čaro nebankoviek, ktoré jej vďačne požičali. Samozrejme so splácaním sa už neponáhľala, a tak som musel hasiť za ňu nejeden dlh.
Ja som medzičasom spoznal svoju manželku Hanu, vzali sme sa a narodila sa nám Erika. Keďže moja žena sa so sestrou neznášali, na nejaký čas pýtanie peňazí prestalo. Hana Mirke veľmi rýchlo a jasne vysvetlila, že ak si chce naďalej kupovať drahé veci, musí si na ne našetriť sama. Cítil som sa trochu ako idiot, ale na druhej strane som aj bol rád. Ja sám by som sestre pomoc nikdy neodmietol, aj keď moju dobrotu zneužívala. Sestre som síce naďalej z času na čas peniaze poslal, ale len na sviatok alebo keď už bolo naozaj zle a hrozila jej exekúcia.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Manželke sa nepáčil dcérin priateľ, vyhodila ju z domu
S Hanou som sa po šestnástich rokoch rozviedol. Rozvod ma dosť položil, psychicky aj finančne. Našťastie dcéra, o ktorú som sa bál najviac, ostala so mnou. Musel som sa ale opäť postaviť na nohy a zamakať na firme.
Žiaľ, nedarilo sa mi pozviechať sa na sto percent. Po siedmich rokoch som sa rozhodol, že firmu predám, ale ostanem v nej naďalej pracovať. Sumu z predaja som sa rozhodol odložiť a darovať dcére ako štartovné do života, keď dovŕši dvadsaťpäť rokov.
Plány mi prekazila Mirka. Podaril sa jej naozaj husársky kúsok. Zatúžila po malej záhradke, kam by chodila cez víkend relaxovať. Nechcela si pýtať už peniaze odo mňa. Vedela, že už na tom nie som ako voľakedy. Požičala si peniaze od pofidérnej spoločnosti. Mala prácu aj ona, aj jej vtedajší priateľ. Mysleli si, že to utiahnu. Ozvala sa mi, až keď hrozilo, že príde o byt. Najradšej by som ju nakopal do zadku. Najskôr za to, že si vôbec opäť požičala. A potom za to, že to nechala zájsť až tak ďaleko.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Zásady som vymenila za manželove peniaze – a je mi celkom fajn
Mirke som napokon pomohol a dlh vyplatil. Z peňazí, ktoré som mal odložené pre dcéru. O pol roka na to by som sa nakopal do zadku ja sám. Dcéra prišla o prácu. Keďže všade vždy len brigádovala, o podpore si mohla nechať len snívať. Utešil som ju, že je šikovná, niečo nové si nájde hneď. Žiadna nová ponuka práce však neprichádzala. Ani po mesiaci, ani po troch, ani po šiestich. U nás v kraji nie je ľahké nájsť si prácu. Aj som ľutoval, že už nemám firmu, v ktorej by som jej nejaké miesto už len našiel. Ale hlavne – ak by som nezachraňoval Mirku pred stratou bytu, moja dcéra mohla pokojne žiť pár mesiacov z peňazí, ktoré som mal pre ňu odložené.
Doteraz sa za to cítim veľmi previnilo. Dcére sa preto snažím pomôcť ako sa dá. Býva u mňa, zadarmo. Nechcem od nej ani za nájom, ani za jedlo. Okrem toho, peniaze by si ani nezobrala – nie je ako Mirka. Už zase aspoň brigáduje, takže si na seba zarobí. O tom, že som pre ňu našetrené peniaze daroval nezodpovednej sestre jej radšej ani nepoviem. Od Mirky chcem, aby mi aspoň časť z týchto peňazí postupne vracala. Nie pre mňa, ale pre Eriku, ktorá si tieto peniaze zaslúži oveľa viac ako moja sestra.
Ao by ste takúto situáciu riešili vy? Snažili by ste sa peniaze vymôcť, alebo by ste sa s nimi už rozlúčili? Napíšte svoj názor do diskusie pod článkom. Ak poznáte podobný príbeh, pošlite ho na plnielanu@plnielanu.sk a už o pár týždňov si ho môžete prečítať v tejto rubrike.
Zdieľať na