Považujem za veľký zázrak, že som sa stala matkou. Už to totiž vyzeralo, že zostaneme s manželom sami. Sme zobratí osem rokov, no nedarilo sa mi otehotnieť. Vydávala som sa ako tridsaťštyri ročná a hneď sme sa, samozrejme, pustili do budovania rodinky. No už po dvoch rokoch bolo jasné, že to nebude také jednoduché.
Nakoniec sme podstúpili umelé oplodnenie. Dvakrát. Prvý raz to nevyšlo, a takmer ma to položilo. Kto to všetko nezažil, nepochopí. Už to klasické „snaženie sa“ bolo náročné na psychiku, milovanie sa podľa plodných dní, netrpezlivé čakanie na výsledok a potom obrovské sklamanie s príchodom menštruácie. Boli dni, keď som nenávidela seba i svoje telo, že nie je schopné takej prirodzenej veci, ako počať dieťa.
Po prvom umelom oplodnení som to chcela vzdať. Ono to nie je vyčerpávajúce len fyzicky a psychicky, ale aj finančne. No nakoniec sme sa rozhodli, že ešte raz to skúsime, a potom sa s predstavou vlastného dieťaťa definitívne rozlúčime. Tento raz to však vyšlo. Zažívali sme neskutočnú eufóriu, najväčšie šťastie nášho života.
Svokrovci nás po celý čas „podporovali“. Už krátko po svadbe svokra začala s tým, že by sme mali mať bábätko čo najskôr – predsa len, nie sme najmladší. Spočiatku som to brala normálne, chápala som, že túži po vnúčatku. Ona môjho manžela, svoje jediné dieťa, porodila, keď mala dvadsať rokov a tešila sa na to, že bude po päťdesiatke babkou. Vraj už veľa jej spolužiačok má vnúčatá.
Postupne to však začínalo byť neznesiteľné. Každý jej telefonát či návšteva mali podobu vypočúvania. Vypytovala sa, ako často spolu spíme, ba nehanbila sa ani opýtať, v akých polohách „to“ robíme, keď sa stále nedarí. Poúčala nás a vyslovene do nás„hučala“, aby sme podnikli nejaké kroky, lebo ona bez vnúčaťa zostať nechce.
Keď však umelé oplodnenie prvý raz nevyšlo, dokázala potlačiť sklamanie a povzbudzovala nás. Dokonca nám prispela finančne na ďalší pokus. Netuším, kde a čo sa zlomilo. Keď sa totiž narodila naša vytúžená Terezka, záujem svokrovcov o vnúča zmizol. Bývame od nich tristo kilometrov, ja rodičov už nemám. Čakali sme, že sa hneď prídu na malú pozrieť, no oni sa neukázali.
Najskôr svokra tvrdila, že na tak maličké bábo by nemali „nakŕkať“ cudzí ľudia. Vzápätí prišla korona a lockdowny a návštevy, samozrejme, neprichádzali do úvahy. Smutné však je, že nevyužili ani možnosť telefonátov cez skype. Vždy sme videohovor iniciovali my, a oni sa ani poriadne neopýtali, ako sa ich vnučka má , či je zdravá.
Terazka bude mať pomaly tri roky, a oni ju videli len jediný raz! To sme využili príležitosť, keď sa v lete uvoľnili opatrenia, a vybrali sme sa za nimi. S malým dieťaťom sme sa terigali cez pol republiky, hoci aj oni majú auto a pokojne mohli prísť k nám.
S vnučkou sa vtedy trocha pohrali, pomaznali, ale žiadne prehováranie, aby sme zostali dlhšie, sa nekonalo. Strávili sme u nich víkend a tým sa ich záujem o vnučku skončil. Korona už nestraší, no Terezka ani teraz nie je pre svojich starých rodičov prioritou. Keď zavolajú, počúvame, kde boli na grilovačke, u kamarátov, na oslave, na aký zájazd idú. Keď sa opýtame, kedy prídu k nám, odpovedia, že veď máme prísť my. A nezabudnú dodať, aby sme dali dopredu včas vedieť…
Priznám sa, je mi to celé veľmi ľúto. Vzhľadom k tomu, že Terezka má len jedných starých rodičov, by som čakala, že si vybudujú krásny vzťah a babka s dedkom budú pre ňu oporou. Nestalo sa. Možno som príliš precitlivená, neviem. Predstavovala som si to celkom inak. A nemám veru chuť sama sa tlačiť niekam, kde o nás nie je záujem.
Manžel situáciu nekomentuje. Keď niečo nadhodím, vždy odpovie, aby som to nechala tak. Že my nikoho nepotrebujeme, malá má oboch rodičov a my máme jeden druhého. Že sa nebudeme nikomu vnucovať.
Najsmutnejšie je, že čosi podobné som si v detstve sama zažila, kým jedni starí rodičia by mi dali prvé aj posledné, pre druhých existovala len moja sesternica a ja som ich nezaujímala. Keď som od sesternice počúvala, ako bola so starkými na výlete, ako jej kúpili krásne šaty, ticho som závidela. A nechápala som, prečo mňa nemajú radi.
Je mi veľmi ľúto, že čosi podobné bude zažívať aj moja dcérka. A neviem, či je v mojej moci niečo zmeniť. Mám akceptovať postoj svokrovcov a čakať, že si niekedy na svoju vnučku spomenú? Alebo mám stretnutia sama iniciovať? Prečo niektorí starí rodičia svoje vnúčatá milujú a venujú im čas a pozornosť, a iným stačí k životu len vedieť, že nejaké vnúčatá majú?
Zdieľať na
Zdieľaní