Neviem, či človek môže mať sklony k alkoholizmu v génoch, alebo ide len o výchovu a vzory v rodine. Je to však v podstate jedno, pretože ja som v tom žil odmalička. Vlastného otca som nepoznal, mama o ňom nikdy nerozprávala a keď som mal asi štyri roky, našla si priateľa. Ten ma vychovával. No, neviem, či sa to tak dá vôbec nazvať. Staral sa o to, aby som mal čo jesť, chodil čistý, aby sme netreli biedu. Sem-tam sa však rád pozrel na dno pohárika a časom sa k nemu pridala aj mama.
Pamätám si z detstva, ako ho mama hľadala po krčmách. Aj so mnou a o rok staršou sestrou. Keď ho našla, neposlala ho domov, ale sadla si k nemu a domov sme mašírovali my. S tým, že o chvíľočku obaja prídu. Prišli o hodinu či o dve, navzájom sa podopierajúc. Hlučne sa smiali, hrmotali, niekedy ešte vytiahli fľašu zo skrine a pokračovali v pitkách. Keďže pracovali vo fabrike, stávalo sa to väčšinou v piatok, keď ráno nevstávali do práce. To sme ich so sestrou museli ísť zobudiť, pretože nebolo nakúpené ani navarené. Vstávali s opuchnutými očami a ten príšerný smrad v izbe, na ten som dlho nemohol zabudnúť.
Skrátim to: otec zomrel krátko po tom, čo som sa oženil, nemal ani 50. Cirhóza pečene. Mama síce absolvovala liečenie, no nikdy nevydržala dlho abstinovať a pominula sa len tri roky po svojom partnerovi. Ja som už vtedy v detstve prisahal, že nikdy nebudem ako oni dvaja. Nikdy sa alkoholu nedotknem. Bolo to pre mňa to najväčšie svinstvo, ktoré rodičov obralo o dôstojnosť a zdravie a mňa o ich stopercentnú lásku a pozornosť.
Ako som do toho spadol sám, vlastne ani neviem. Prvýkrát som sa opil na kamarátovej rozlúčke so slobodou. Bolo mi neskutočne zle a len som sa vtedy utvrdil v tom, že ja a alkohol – nikdy! Keď som sa oženil a narodila sa nám prvá dcéra, začal som pracovať ako dispečer v autodoprave. Kolegovia po práci zvykli „skočiť na jedno“ a prirodzene ma volali so sebou. Spočiatku som odolával, ale potom som si povedal, že „jedno mi ublížiť nemôže“. Veď si dám ozaj len to jedno a utekám domov.
Áno, spočiatku som to dodržiaval. Dvakrát do týždňa sme si posedeli, vypil som jedno veľké pivo a išiel za manželkou a dcérou, ku ktorej mal zakrátko pribudnúť súrodenec. Po narodení druhej dcéry sme s kolegami oslavovali, a ja som vtedy k pivu po prvý raz pridal aj panáka. Na počudovanie mi nebolo zle a aj do práce som vstal bez problémov. A tak sa pre mňa stalo pravidlom, že som na našich chlapských stretnutiach v pohostinstve pivo preložil aj jedným – dvoma panákmi.
Roky bežali, dcéry vyrástli, a ja som už v krčme netrávil dva dni do týždňa, ale štyri – päť dní. Veď stále bolo s kamarátmi čo preberať. Už to neboli len kolegovia z práce, priamo v šenku som si našiel nových kamarátov. Stal sa zo mňa pravidelný a stály štamgast. A aj moja alkoholová tolerancia narastala.
Domov som prichádzal neskoro, deti som zanedbával, a pohľad na uplakanú manželku ma len dráždil a rozčuľoval. Vydržala to takto so mnou šesť rokov. A potom povedala: buď liečba, alebo rozvod! Stále som si nechcel pripustiť, že mám nejaký problém. Nebol som agresívny, ale moje pitie ukrajovalo financie z rodinného rozpočtu a pohľad na opilca určite manželku ani deti šťastnými nečinil.
Dúfal som, že manželka si to rozmyslí, ale keď sa s deťmi odsťahovala k rodičom, pochopil som, že nemám na výber. Absolvoval som odvykačku a naozaj bol rozhodnutý zmeniť svoj život. Dokonca sme sa presťahovali a ja som si našiel novú prácu. Začal som robiť ako zásobovač v súkromnej firme. Jazdil som s Aviou a aj to mi dávalo pocit istoty, že do toho znovu nespadnem.
Abstinoval som päť rokov. Spočiatku som chodieval aj na stretnutia anonymných alkoholikov, kde sme sa v abstinencii navzájom podporovali. Potom som však už na to nemal čas, alebo som si len jednoducho myslel, že som z toho definitívne vonku. Až do oslavy šéfových okrúhlych narodenín to tak aj bolo. V práci som nikomu nehovoril, že som mal problémy s alkoholom, ale je možné, že sa o tom neoficiálne vedelo. Kolegovia nezvykli vysedávať v krčmách a ja som nemusel odolávať žiadnemu pokušeniu.
Na tej oslave sa to zmenilo. Na prípitok som dostal pohár sektu a keď som sa zdráhal, oslávenec ma povzbudzoval: „Veď len jeden, hádam by si sa nebál vlastnej ženy?“ Manželke som sa vtedy priznal sám, akoby som tušil, že po rokoch bez alkoholu sa nad nami zasa začínať zmrákať. Prosila ma, zaprisahávala, plakala. Utešoval som ju slovami: „Neblázni, to bolo výnimočne, len raz, nič sa nestane!“ No stalo sa. Začal som v tom znovu lietať.
Najskôr som popíjal len cez víkend s kamarátmi, keď som vedel, že nebudem jazdiť. Neskôr som sa v krčme zastavoval už aj cestou z práce. A ráno som sadal za volant. Dcéry už boli veľké a dokázali už pochopiť, čo sa deje. Aj ony prosili. Lenže kolotoč už bol rozbehnutý a zo mňa sa opäť stal alkoholik.
Neviem, ako dlho by som to takto ťahal, úder bol však nevyhnutný. Keď som raz ráno po niekoľkých večerných panákoch sadol do auta, s alkoholom v krvi som spôsobil dopravnú nehodu. Dodnes ďakujem Pánu Bohu, že som nikoho nezabil. V druhom vozidle sedel starší pár a obaja mojou vinou utrpeli bolestivé zranenia, z ktorých sa liečili niekoľko mesiacov. Ja som prišiel o papiere a na pol roka som skončil vo väzení.
Manželka sa so mnou, samozrejme, rozviedla a dcéry o mne nechcú ani počuť. Dnes žijem v podnikovej ubytovni, pracujem ako údržbár. Som rád, že som si vôbec našiel nejakú prácu. Nepijem – niežeby som bol taký hrdina, nedovoľuje mi to ani zdravotný stav. Mám problémy s pečeňou, užívam lieky a momentálne riešim invalidný dôchodok. Pre vlastnú hlúposť som stratil rodinu aj zdravie. Keby som vedel vrátiť čas, všetko by bolo inak. Toto si síce stále hovorím, no zároveň sa bojím toho, že nebolo. Pretože som obyčajný slaboch, ktorého v pití nedokázali zastaviť ani spomienky na opitých rodičov…
Zdieľať na