Moje detstvo by mi mohol každý závidieť. Bola som jedináčik a pochádzala som z mimoriadne váženej a dobre situovanej rodiny. Rodičia vlastnili prosperujúcu firmu a neraz sa s otcom objavil rozhovor v miestnych novinách, neskôr v regionálnom rádiu a dotiahol to aj do ekonomického časopisu.
Odmala sa o mňa starali a dopriali mi všetko čo mi na očiach videli. Vždy mi vštepovali, že raz preberiem chod celej firmy. Nečudo, že moja kroky viedli na právnicku fakultu a ja som bola vzorný študent. To čo mi však chýbalo, bolo však dobrodružstvo a možnosť robiť to, čo chcem ja.
Všetko to začalo, keď počas štúdia na vysokej škole, chodili spolužiaci každý štvrtok von. Ja som si poslušne zbalila veci, sadla do auta a odišla domov, pretože v piatok som musela pomáhať vo firme a zaúčať sa. Pôsobila som v nej ako asistentka vtedajšej právničky a na starosti som mala aj HR oddelenie, teda prípravu papierov pre nových zamestnancov.
Vždy som teda len so zatajeným dychom počúvala, čo zažívali moje spolužiačky. Keď sme aj išli po škole von, oni boli vyfintené inak ako ja. Mali krátke šaty, sukne, opätky. Ja som mala nohavice a dobre padnúce sako. Vedela som, že si nemôžem viac dovoliť, pretože otec sa rozhodol kandidovať za poslanca v mestskom zastupiteľstve a jeho jediná dcéra, ktorej obetoval takmer celý život, ako sám vravieval, mu nemohla predsa urobiť hanbu.
Keď sa so mnou v poslednom ročníku po 4-mesačnom vzťahu rozišiel priateľ, do ktorého som bola bezhlavo zaľúbená, potrebovala som sa zbaviť tej prázdnoty. Vraj som ako psí čumák, hovorieval mi. Výnimočne som išla s dievčatami von, do baru. Neovládla som sa a dala som si viac alkoholu, ako som uniesla. To malo za následok, že niečo po polnoci som začala tancovať na pódiu, pri tyči.
Aj keď to mali ostatní za zábavu a žiadny škandál z toho nebol, ja som pocítila vzrušenie, aké už dlho nie. Neviem definovať tie pocity, avšak doma som začala tancovať sama pre seba, len tak v opätkoch a pri zrkadle. Potrebovala som sa cítiť sexi a toto bol ten spôsob. Po pár týždňoch mi to však nestačilo a potrebovala som pozornosť publika.
Vo Viedni som si našla podnik, kde ma bez váhania prijali. Mojou jedinou podmienkou bolo mať zakrytú tvár – nosievala som benátsku masku. Pravidelne v pondelky a v stredy ešte počas vysokej školy som chodievala autom do Viedne. Obliekla som si na seba kostým, masku a v žiari podnikových svetiel som tancovala najlepšie, ako som vedela. Nezáležalo mi na tom, že mi nadržaní muži dávajú za nohavičky peniaze. Stačilo mi, že sa cítim dobre.
Takto to pokračovalo ešte niekoľko rokov, avšak časom som pritvrdila a aj oblečenie išlo dole. Ak sa pýtate, či som mala s niekým sex, tak nie, nikdy. Vždy mi išlo iba o ten tanec a vzrušenie z atmosféry, koniec koncov, stala som sa aj ťahákom večera a na moje vystúpenia sa chodilo pozerať najviac ľudí. Páčil sa mi môj život. Cez deň upätá právnička v rodinnom podniku, po večeroch dračica. Problém nastal, keď mi počas jedného tanca spadla maska. Trvalo to iba pár sekúnd, kým som si ju opäť nasadila. Neviem, ako to je možné, ale niekto ma musel spoznať.
Chýry o mojom hobby sa rýchlo rozniesli po meste, kde každý poznal naše priezvisko a bola iba otázka času, kedy sa to dostane do uší aj mojím rodičom. Tak sa aj stalo. Mama plakala a kričala, že sa hanbí za to, čo porodila. Otec zúril, vkuse opakoval, že mi obetoval celý život a že ja som mu ho nevďačne zničila. Vyhodil ma z domu. To mi zlomilo srdce.
Asi rok som žila sama v inom meste. S tancom som prestala, zamestnala som sa v inej právnickej firmy a s rodičmi som nebola v kontakte. Až do momentu, kedy sme na seba náhodou natrafili na jednom súdnom procese. To bol zlomový moment, pretože som si uvedomila, ako veľmi som ranila rodičov. Prosila som ich o odpustenie. Dodnes to nie je úplne ideálne, ale navštevujeme sa aspoň počas sviatkov. Ja stále dúfam, že mi odpustia a prijmú ma späť.
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Kniha 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás (Zdroj: Plnielanu)
Zdieľať na