Strávila som prevažnú časť života v meste. Nepoznala som prázdniny u babky na dedine. Tie bývali hneď vo vedľajšom obvode. Moje dospievanie boli prašiaky, ihrisko za domom, príchod domov s prvou zasvietenou lampou. Na vysokej škole som sa zoznámila s mojím budúcim manželom, Petrom. Jednou z vecí, ktorá sa mi na ňom páčila okrem jeho vlastností bolo, že on bol môj opak, aj čo sa vyrastania týkalo. Peťo pochádzal z vidieka, jeho rodičia aj starí rodičia tam bývali tiež.
Po škole sme obaja vedeli, že v hlavnom meste ostať nechceme. Nepáčilo sa mi tu. Všetko sivé, pochmúrne, ľudia zahľadení do seba, nestarajúci sa o svoje okolie. Tam, odkiaľ bol Peter to bolo úplne o niečom inom. Krásna príroda, čerstvý vzduch, milí nápomocní susedia. Keď manžel navrhol, aby sme si postavili dom na pozemku po starkých, neváhala som. Moje rozhodnutie bolo ľahšie o dve skutočnosti. Môj brat prepadol v mladosti drogám, čo som dávala vždy za vinu tomu, kde sme vyrastali. Aj mama mi to vždy prízvukovala. Ak by sa mohla s nami odsťahovať z mesta niekam preč, z môjho brata by vyrástol úplne iný človek.
Ďalším dôvodom, prečo som sa chcela odsťahovať bolo, že som pod srdcom nosila našu prvú dcéru. Síce, kým sa narodila, dom sme ešte nestihli dokončiť, ale už sme boli jednou nohou tam, kde sme chceli byť. Ku Karin pribudla o tri roky jej sestrička. Po čase začali deti chodiť do škôlky, neskôr do školy. S manželom sme mali obaja prácu. Po robote sme sa venovali deťom, záhrade. Do nového prostredia sme sa veľmi rýchlo začlenili. Vždy, keď sme išli na pár dní pozrieť starú mamu do Bratislavy, bola som rada, že ideme späť.
V tejto idylke sme žili niekoľko rokov, kým nenastúpila staršia Karin na strednú školu. Prvý aj druhý ročník zvládla na výbornú. V treťom si vydrankala na narodeniny mobil. Bola som proti, ale manžel ma napokon presvedčil. Veď v dnešnej dobe mladí chcú byť moderní, ísť s dobou. Nemali sme to robiť. Karin zrazu odsunula učenie na druhú koľaj. Stále mala dobré známky, ale už to neboli samé jednotky, na aké sme boli pri nej zvyknutí.
Snažili sme sa ju prihlásiť na rôzne krúžky, vzbudiť v nej záujem. Dovtedy chodila na tanečnú, na klavír. Odrazu len kamarátky a chodiť von. Pomaly som sa zmierovala s tým, že Karin je skrátka ako iní tínedžeri a zaujímajú ju iné veci, ako som si predstavovala ja. Vtedy som ešte viac ocenila, že bývame na takom pokojnom mieste, kde nič nehrozí a nie niekde v meste. Ako veľmi som sa mýlila.
Na narodeniny Karin usporiadala posedenie pre svoje kamarátky. Zavolala som aj zopár mamičiek, s ktorými sme sa cez deti poznali. Zábava bola skvelá, atmosféra príjemná. Keď prišlo na rozbaľovanie darčekov, zažila som šok. Jedna zo spolužiačok darovala dcére vibrátor. Pozerala som na jej mamu, či to myslia vážne. Darček všetkých rozosmial, aký super nápad. Nie som žiadna prudérna suchárka, ale toto bolo na mňa príliš. Keď som videla, že všetci sú s tým v pohode, počkala som, kým sa skončí oslava. Po nej som sa s dcérou porozprávala a vysvetlila svoj pohľad na vec. Aj keď toto bol len začiatok.
V jedno popoludnie si ma pred poštou odchytila suseda. Preberali sme, čo má kto nové, taký klasický rozhovor. Suseda sa ma napokon spýtala, či som počula o tom, čo sa šíri na škole medzi mladými. Prvé, čo mi napadlo, boli drogy a skoro som prestala dýchať. Neboli to avšak tie. Mladé žiačky sa cez sociálne siete zoznamujú s mužmi, ktorí im za stretnutie alebo rande dajú malú pozornosť. Kabelku či nejaký parfum.
Doma som bola do desiatich minút a rozmýšľala, ako zistiť či moja dcéra nie je jednou z takýchto dievčat. Spoľahla som sa na náš dobrý vzťah. Karin mi nikdy neklamala. Keď prišla domov zo školy, spýtala som sa jej priamo, čo som sa dozvedela. Vykrúcala sa, ale pod hrozbou zhabania telefónu sa mi priznala. Vraj jej kamarátky na také rande chodia, ona prisahala, že nie. Predsa len tu však niečo bolo. Spolužiačka posunula jej kontakt známemu jej starého frajera a s tým si začala dopisovať. Keď sa však mali stretnúť, cúvla.
Odľahlo mi, ale zároveň som sa aj trápila. Čo sú to za starých kohútov. Majú doma ženu, veľakrát deti v dcérinom veku a zneužívajú naivitu mladých dievčat. V meste by ma to neprekvapilo, ale že sa to deje aj u nás, to som nečakala. Mala som romantické predstavy o živote a ľuďoch na vidieku. Doba je ale taká, že pred nástrahami tohto sveta sa nedá schovať. Už to viem. Môžeme len formovať naše deti a dúfať, že týmto pokušeniam odolajú a vyrastú z nich slušní ľudia.
Zaujal vás pravdivý príbeh? Prečítajte si ďaľších 55 v novej knihe, ktorá je ideálnym darčekom aj na Vianoce!
Zdieľať na