Pravdivý príbeh: Stala som sa len náhradou za mŕtvu sestru, neprajem to nikomu

Najčítanejšie dnes
3 dni
Týždeň

Obrázok dňa

Ďalšie obrázky
Foto
Ilustračné foto

So smrťou blízkej osoby sa každý vyrovnáva po svojom. Niekto ju príjme s pokorou, iný bude nadávať na celý svet a nikdy sa nebude chcieť dostať zo svojej bolesti. Mne zatiaľ okrem vzdialených príbuzných z druhého kolena nezomrel nikto, takže neviem, ako by som niesla smrť rodinného príslušníka.


Napriek tomu sa smrť mojej staršej sestry, ktorú som nikdy nepoznala, nado mnou vznášal ako mrak. Nesmútila som za ňou. Ani sa to nedalo, zomrela ešte skôr, než som sa narodila. Volala sa Tereza, rovnako ako ja, a nečakane zomrela, keď mala 15 rokov. Zrútila sa v Tatrách zo skaly a mama to takmer neprežila. Dlho sa snažila poprieť jej smrť, aj jej izbu nechávala nedotknutú. Správala sa tak, akoby Tereza odišla len na dlhšie prázdniny. Stále ju čakala.

Keď si po pár mesiacoch skutočne uvedomila, že Tereza sa už nikdy nevráti, zvolila inú taktiku. Rozhodla sa, že ju nahradí. Otehotnela a po deviatich mesiacoch som prišla na svet ja, tá druhá Terezka, ako ma s obľubou volali. Od detstva som počúvala o Terezke, ktorá bola krásna, milá, pokojná a ktorá stanovila latku poslušnej dcérky tak vysoko, že mne sa ju nikdy nepodarí preskočiť. Svoju mŕtvu sestru som doslova neznášala. Nikomu som sa nemohla vyliať zo svojich negatívnych pocitov, pretože by to brali ako rúhanie.


Mohlo by vás zaujímať: Pravdivý príbeh: Matka miluje iba moju sestru, ja som jej asi úplne ukradnutá


Sestrin tieň ma prenasledoval po dlhé roky. „Naša Terezka by nikdy nedostala trojku z fyziky.“ „Naša Terezka vedela piecť tú najlepšiu bublaninu.“ „Naša Terezka...“ Bola jednoducho naj! Nikdy nezabudnem, ako ma mama vykričala, keď som vstúpila do jej detskej izby, ktorá sa premenila na múzeum. Tá izba bola iba pre ňu, ja som sa musela uspokojiť s malou izbietkou na vrchnom poschodí.

Prešla som si kadečím, hnevala som sa na mŕtvu sestru, rodičov, všetkých, no až v dospelosti som pochopila, že hnev mi nepomôže. Bola to nešťastná reakcia mojej mamy, ktorá sa nemohla zmieriť s tým, že stratila milovanú dcéru. Nemohla som sa hnevať ani na Terezu, pretože tej sa už určite netýkal celý ten rozruch, ktorý vznikol po jej tragickom odchode.

Keď som oslavovala 25. narodeniny, povedala som si dosť. Nechcela som viac žiť v tak nezdravom prostredí. Mamu som poslala na dva týždne do kúpeľov, pričom v otcovi som našla výborného spojenca pre môj odvážny plán. Najprv bol proti, ale keď som mu vysvetlila, že už ďalej nevládzem, pochopil ma. S otcovou pomocou sme vyhodili všetko z Terezinej svätyne. Obrázky, denníky, knihy, oblečenie aj posteľ. Potom som zavolala majstrov, ktorí vymaľovali izbu na bielo, opravili dlážku a pomohli mi s nábytkom.


Mohlo by vás zaujímať: Inšpiratívny príbeh: Nemohli podporiť choré deti, 12-ročný chlapec sa preto sám naučil šiť plyšáky


Z izby sa stala útulná knižnica, v ktorej som sa cítila dobre. Za dva týždne v našom veľkom dome nebolo po „našej Terezke“ už ani stopy. Ostala po nej vlastne len jedna fotografia, z ktorej sa na nás usmievalo sympatické dievča s ofinou ostrihanou nakrivo. Úplnú radosť z dobre vykonanej práce mi snáď hatil len strach z matkinej reakcie.

Keď prišla z kúpeľov, ako prvé išla do Terezkinej izby. Ihneď pred dverami, ktoré boli vymenené, sa zháčila. „Čo ste to urobili s mojím dievčatkom?!“ kričala na nás. Otec ma len objal okolo pliec, aby mame ukázal, že sme v tom spolu. Mame sa zmena nepáčila. Nervovo sa zrútila a nadávala nám, že sme jej zabili dcéru.

Otec, ktorý nikdy toho veľa nenahovoril, sa však ozval: „A to si chceš zabiť aj druhú? Žiť sa má pre živých a nie pre mŕtvych.“ Mama stíchla. Po tých slovách však začala konečne chodiť na terapiu, ktorá jej pomohla spracovať obrovskú bolesť. Odvtedy pochopila, že ja som ja a nie mŕtva sestra. Konečne ma začala vnímať ako individuálnu bytosť. I keď jej to trvalo neuveriteľných 25 rokov.


Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.

Zdielať na Facebooku

Diskusia (9)

  • je 20.09.2019, 11:06

    a tie ostatne prispevky este primitivnejsie ani nekomentujem radsej....

  • je 20.09.2019, 11:05

    evelina vy o com tocite????? ake dve zive deti??? boze pisete tu piate cez deviate. ake chodenie na hrob mrtvej sestry?ake nutenie???? Do prdele este raz si precitajte clanok!!! Ziadne rozbite manzelstvo, iba zrejme otec miernej tichej povahy, ziadne 2 deti zive iba jedno zive. To prve dieta tragicky zomrelo - nie choroba. Mlada zena urobila spravne...a to, ze sa mala odstahovat a riesit svoj zivot v 25??? No, mozno byvaju v rodinnom dome...Dovi dopo

  • Miro 10.08.2019, 00:52

    Smutné detstvo, ale v 25 rokoch už by mala riešiť vlastné bývanie, nie byť stále na krku rodičom. S tou izbou to matke robiť podľa mňa nemala.

  • whyte 30.07.2019, 11:40

    Chcete predať svoju obličku? alebo hľadáte príležitosť predať svoju obličku za peniaze kvôli finančnej kríze a neviete, čo máte robiť, kontaktujte nás ešte dnes a my vám ponúkneme dobrú sumu za obličku. Moje meno je (doktor Elvis Whyte) som fenológ v našej nemocnici, špecializujem sa na chirurgiu obličiek a zaoberáme sa aj nákupom a transplantáciou obličiek so žijúcim zodpovedajúcim darcom. Kontaktný e-mail: doctorelviswhyte@gmail.com alebo Whatsapp nám 2347083629144 pre viac informácií

  • InčučunaToVidíTakto 19.07.2019, 14:50

    Vážení, tušíte vy vôbec kde sa stala základná chyba? Rodičia mali sex pre potešenie, t.j. bez plodivého účinku a to bolo pozvanie pre zlého!!! Milá dcéra, ty sa v prvom rade vyspovedaj, zo všetkých tých strašných hriechov - nenávidela si mŕtvu!!! sestru. Matka, kolenačky na generálna sv. spoveď, vyznaj hriech - smilstvo a nečistota.

  • Oľga 18.07.2019, 20:54

    S takouto posadnutosťou a nespracovaným smútkom za mŕtvym dieťaťom sa stretávame často. V médiách keď vidím ako matky mŕtvych detí celé roky udržujú ich "múzeum", hrob denne zaplavujú množstvom všetkého možného, tak je jasné, že matka potrebuje odbornú pomoc. Urobiť si z mŕtveho dieťaťa modlu na tak dlhý čas je choré. A ktovie, či aj dosť úprimné. Či to nie je už len zvyk, divadielko pre okolie, nech vidia, ako trpím a trpieť budem, kým budem žiť. Tá matka si doslova voľkala vo svojom trápení, páčilo sa jej to. Možno to bol spôsob obrany: ja trpím, ľutujte ma, neubližujte mi.... Taký človek časom ide každému na nervy a potrebuje pomoc psychiatra. Žiť treba pre živých!

  • adamko 18.07.2019, 13:22

    Aká náhrada? Trt kal Ťa alebo nie?

  • evelina 18.07.2019, 10:17

    "Tomu sa hovorí pos.até detstvo" napísal Stano, ale mamy, podobné pisatelkinej to nechápu.... ako strašne ubližujú svojim deťom. Nezabúdať na mŕtvu dcéru je normálne, ale "nenechať ju odísť" ??? Chápem obrovský žiaľ za dcérou, ktorá zomrela pre chorobu veľmi malá, ale keď sa s tým matka nevedela vysporiadať, mala navštíviť odborníkov! Rozbila si tým manželstvo a pri plači nad mŕtvou zabudla, že má dve živé krásne a šikovné deti, ktoré tiež potrebujú lásku. A nútiť tieto deti už od malička denne chodiť na hrob mŕtvej sestry, považujem za týranie a za bezohľadnosť voči tým živým, oni za smrť sestry predsa nemohli ! pos.até detstvo im nič nevynahradí :(((

  • Stano 18.07.2019, 07:51

    Pekný príbeh, veľký palec hore otcovi, aj keď to mal riešiť už skôr. Ale to že si dcéru zastal je pekné. Matke to očividne po smrti dcéry preplo, ale aspoň že happyend. Už len aby autorka nemala nejaké psychické poruchy v budúcne. Tomu sa hovorí pos*até detstvo.

1

Pridať komentár