Sme taká obyčajná rodina. Rodičia, traja súrodenci – ja, Eva a Matúš. Vždy sme mali relatívne dobré vzťahy, neboli sme na seba priveľmi fixovaní, ale mali sme sa radi. V poslednom čase mám však so sestrou a jej deťmi čím ďalej tým väčší problém.
Aby ste to pochopili, moji rodičia majú pomaly osemdesiat a hlava im neslúži ako kedysi. Otec sa ako-tak drží, ale mama je väčšinou úplne mimo. Usmieva sa na nás, keď jej povieme, kto sme, vždy sa prekvapí, akí sme už veľkí a občas je v šoku, že máme vlastné deti. Skrátka, treba na nich aj dom dohliadať, a tak aj robíme. Máme „služby“ – každý tam raz za týždeň v daný deň zbehne, skontroluje lieky, čo treba nakúpiť a tak ďalej.
Najskôr to fungovalo krásne, ale v poslednom čase mám problém. Mama s tatkom nemajú veľký dôchodok, ale na nákup potravín a liekov im to bohato stačí. Iné výdavky veľmi nemajú. A hlavne, keď im kupujem jedlo a drogériu ja, nikdy si z ich pokladničky nevezmem. Zato sestra vždy. Ale to by nebol problém, je to jej vec a chápem, že možno má väčšie výdavky a peniaze potrebuje.
Zádrhel nastal, keď som raz prišla a mama medzi rečou spomenula, že potrebuje peniaze do pokladničky. Pred týždňom tam mala 300 eur tak som sa čudovala, čo s nimi spravila. Povedala, že bola u nej Evka, tak jej to dala na narodeniny. Začudovala som sa, mama nám nikdy také sumy nedávala. ,,Ale veď čo to je, tristo korún, veď za to si pomaly ani tričko nekúpi,“ povedala.
Nevedela som, čo robiť. Nechcela som vyzerať závistlivo, tak som to nechala tak. Mama nám však ďalej vytrvalo stále niečo ponúkala a chcela dávať. Ja som vždy odmietla, ale sestra nie. Najmä ak išlo o peniaze či zlatý prsteň.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Sestra si vzala cudzinca, pohŕda nami aj Slovenskom
Potom prišli Vianoce. Mame som darovala dosť drahý kabátik. Bol mäkučký a teplý, tak som myslela, že jej urobí radosť. A veru sa aj tešila a hneď v ňom išla do kostola. O dva týždne ho ale už nemala. Eva prišla na návštevu aj s dcérou Erikou, ktorá babičke nový kabát pochválila. ,,Tak som jej povedala, nech si ho vezme. Veď načo mne je na staré kolená taká paráda. Mala si vidieť, ako sa tešila,“ opisovala mi mama nadšene.
Skoro som odpadla. Neovládla som sa a zavolala Eve. Spýtala som sa, či vie, že mama dala kabát odo mňa jej dcére. Áno, mama na tom trvala, tak si ho Erika zobrala, aby jej urobila radosť. Povedala som, že z toho nie som nadšená a vysvetlila som jej, že aj mne mama ponúka kopec vecí od televízora po šperky, ale ja vždy odmietnem. Veď kým je tu, je všetko jej.
Moja sestra sa len smiala. Vraj keď jej chcem naozaj urobiť radosť, nech beriem, čo dáva. Na jednej strane má možno pravdu. Na druhej, faktom je, že Eva si berie vždy len veci, ktoré majú cenu. Staré utierky či misy na jedlo, čo jej mama ponúkala, nechala u nej.
Mohlo by vás zaujať: Pravdivý príbeh: Sestru som zoznámil s kamarátom – a ona mu rozbila rodinu
Vrchol nastal na jar. Prišla som k mame a na stene prázdne miesto. Namiesto obrazu, ktorý som milovala, tam bol kalendár menších rozmerov. Spýtala som sa mamy, kde je, hoci už som šípila čo sa stalo. Samozrejme, dala ho Evke. Otec síce hovoril, že ho vždy sľubovala mne, ale to si nepamätala. Keď som jej povedala, že je to pravda, tak sa rozplakala, že si už nič nepamätá a nech sa nehnevám.
Ja som sa ale hnevala, aj keď nie na ňu. Mama Eve zavolala, že zabudla, že obraz sľúbila mne a že si poň hneď idem. Eve som rázne povedala, že toto musí skončiť. Ani ja, ani brat si od rodičov neberieme nič, ani len peniaze za nákupy. To nech si ona berie, keď chce, ale nič viac. Dedičstvo sa predsa nedelí pred smrťou, keď už to tak musím povedať. Naši rodičia sú tu, a čo je ich, to je ich. Eva ostala zaskočená. Ja totiž nie som veľmi typ na hádky. Ale čo je moc je moc. Odvtedy je relatívny pokoj a mám pocit, že Eva sa ma trochu zľakla. Je to ale hrozné, že takéto veci si ľudia neuvedomia sami a treba im ich takto hovoriť…
Poznáte podobný príbeh? Ako dopadol v reálnom živote? Napíšte ostatným čitateľom do diskusie pod článkom.
Zdieľať na