Volám sa Katarína a mám 47 rokov. Neviem či môj príbeh niekoho zaujme, ale som rada, že sa môžem zveriť. Nevyrastala som v žiadnej nábožensky založenej rodine. Do kostola sme išli sem-tam, nikto nás do toho nenútil ani neviedol extra k viere. Okrem povinných hodín náboženstva som sa modlila hlavne, ak som mala ťažšie obdobie alebo som vedela, že ma niečo náročné čaká.
Myslím si, že sme boli rodina, ako každá iná. S rodičmi aj súrodencami som mala pekný vzťah. Neboli na nás veľmi prísni, práve naopak. Mali sme primeranú voľnosť. Pamätám si, keď sme so staršími sestrami aj mamou vždy po škole pozerali telenovely a sama som sa často zasnívala, že raz aj ja prežijem osudovú lásku. Tá prišla, keď som mala 24 rokov. Dovtedy som síce mala nápadníkov, ale žiadny mi neprirástol k srdcu, stále som čakala na toho pravého.
Volal sa Ľuboš a bol starší o dva roky. Spoznali sme sa na zastávke, keď pršalo a ponúkol mi, že sa môžem schovať pod jeho dáždnik. Myslím, že presne takto by mala začínať romantická zápletka. Slovo dalo slovo a keďže v tom čase internet ani telefóny neboli, dohodli sme sa na dni a čase, kedy sa opäť uvidíme. Pamätám si, ako keby to bolo včera. Bola som z toho neuveriteľne nervózna. Každý z nás býval v inej dedine, tak sme sa mohli stretnúť iba v okresnom meste. Začali sme spolu randiť a stretávať sa.
Ľuboš sa zdal byť dobrou partiou. Mal dokonca vyštudovanú vysokú školu. a to bolo na tú dobu naozaj niečo. Jeho rodičia vlastnili menšie potraviny. Okrem toho bol urastený, mal prenikavé oči a dokázali sme sa smiať azda na všetkom. Naše rozhovory zneli, ako keby sme boli jeden pre druhého stvorení. Sestry mi hovorili, že mi takého mládenca závidia, rodičia mi ho tiež schválili. Zaľúbila som sa. Úplne nezištne.
K Ľubošovi som priam vzhliadala, obdivovala ho. Vedela som, že on je ten pravý a lepší nikdy už nepríde. Zosobňoval všetko, čo som kedy chcela. Rozprávala som o ňom, kade som chodila. Kolegyniam v práci, kamarátkam z dediny a aj doma som o ňom stále básnila. Asi som bola naivná. Myslela som si, že to, že sa stretneme jedenkrát za týždeň v meste a rozprávame sa spolu, smejeme sa, alebo ideme na zmrzlinu, z nás už robí pár.
Mali sme aj naše obľúbené miesto v parčíku pri jazere alebo v jednej záhrade za veľmi rozpadnutým starým domom, kde nikdy nikto nechodil a my sme mali vďaka tomu kľud. Takto sme fungovali neuveriteľných 6 mesiacov. Potom sa na moje prosíkanie dal prehovoriť a prišiel ku nám domov. Mama pripravila štrúdľu, vraj ju mal najradšej. Už ani neviem koľko u nás pobudol. On ma svojím rodičom, kamarátom ani nikomu inému nepredstavil. Neviem, prečo mi to vtedy neprišlo zvláštne. S odstupom času si hovorím, že som bola hlúpa. Nechcel ísť so mnou na diskotéku, ani nikam inam. Ak sa pýtate, či som mu podľahla tak áno. Ale až po tých 6 mesiacoch.
Všetko sa zmenilo 18. júna 1998. Dodnes si pamätám ten dátum. Stretli sme sa ako zvyčajne a išli do parku. Rozprávali sme sa a užívali si deň. Bozkávali sa ako zaľúbenci. Zrazu sa pri nás pristavila žena, vyzerala ako z lepšej spoločnosti. Len čo som si ju všimla, letela mi facka a v momente aj jemu. Bola to jeho svokra. Vyrobila neskutočnú scénu, vynadala mi tak, že som sa hanbila sama pred sebou a ľudia sa tomu len prizerali.
Vraj som cundra, čo chce zničiť rodinu a že som jeho ďalší prešľap. Zistila som, že Ľuboš je už tri roky ženatý, má dve malé deti a nebola som jeho prvá bokovka. On tam len stál, pohľad upretý do zeme. Ani prepáč, nič, žiadne vysvetlenie… Nasledujúce dni boli temné.
Kládla som si mnoho otázok. Prečo práve ja, čím som si to zaslúžila. Ak si niekto myslí, že nemôže mať zlomené srdce, tak vedzte, že môže. Bolelo ma. Nejedla som, nepila, dokonca som nemohla chodiť ani do práce, len som zatvorená v izbe plakala. Obviňovala som sa, hanbila, miestami neznášala. Bolo to ťažké. Nikto nevedel, ako mi pomôcť. Ani neviem po koľkých týždňoch nárekov som sa odhodlala, že pôjdem do kostola. Prišlo to spontánne, mala som chuť sa vyspovedať. Aj sa tak stalo. Pán farár bol veľmi chápavý, neodsudzoval ma.
Do kostola som začala chodiť pravidelne. Najskôr každú nedeľu, neskôr už každý deň. Diskotéky som vymenila za modlitby. V kostole a s rehoľnými sestrami som začala čoraz častejšie tráviť čas. Bolo to ako balzam na dušu. Uvedomila som si, že sa už nikdy viac nechcem zaľúbiť. Rozhodla som sa, že sa stanem mníškou. Rodina s tým najskôr nesúhlasila, ale neskôr pochopili, že je to jediná možnosť, ako môžem byť opäť šťastná.
Na úvod treba povedať, že je rozdiel medzi mníškou a rehoľnou sestrou. Dostala som sa do kláštora, neskôr nastal pre mňa postulát, noviciát a zloženie sľubu. Bolo to obohacujúce obdobie, a také je dodnes. Aj keď, úprimne, nebolo to úplne jednoduché a trvalo značný čas. Takýto život nie je len o modlení, chce to disciplínu.
Na lásku som nezanevrela. Som šťastná, ak vidím zaľúbené páry aj rodiny. Deťom či dospievajúcim ženám rozprávam o tom, že láska má mnoho podôb a je veľmi silná. Ja som tú svoju nasmerovala k Bohu. Už niekoľko rokov som zaľúbená. Inak, ale som spokojná. Mám v duši mier a pokoj. Možno aj môj príbeh motivuje niekoho k tomu, kto prežil niečo podobné, ako sa opäť postaviť na nohy a nájsť zmysel života. Ak sa pýtate, či som na Ľuboša ešte niekedy v živote natrafila, tak nie. Viac som ho už nevidela a ani som o ňom nepočula.
Naše najlepšie príbehy si môžete prečítať aj v novej knižke 55 pravdivých príbehov – Osudy ľudí okolo nás. Kúpiť si ju môžete aj na Martinus.sk prípadne v ďalších kníhkupectvách.
Zdieľať na