Písať knihy je snom mnohých. Sympatická tridsiatnička Miroslava sa však rozhodla túto záľubu a sen premeniť na skutočnosť. O tom, čo ju k tomu viedlo, koľko úsilia ju to stálo aj o jej dielach sme sa rozhodli zistiť viac. Prečítajte si ďalší z našich pútavých rozhovorov.
Ako by ste sa v úvode predstavili našim čitateľom?
Volám sa Mirka Molnárová (za slobodna Novysedláková a pod týmto priezviskom mi vyšli aj dve knižky), pochádzam z Popradu a mám tridsať tri rokov, v apríli tohto roka to už bude zase o rôčik viac. Milujem knihy a všetko, čo s nimi súvisí. Už od malička to tak bolo, nikto ma k tomu neviedol a keďže verím na reinkarnáciu a minulé životy, asi to bude mať niečo dočinenia práve s tým.
Viem o vás, že ste študovali odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo, konkrétne anglický jazyk a literatúra a švédsky jazyk a literatúra. Prečo práve švédčina?
Ja som pôvodne veľmi chcela kombináciu angličtinu a ruštiny, ale po rusky som už musela niečo vedieť, a žiaľ, nevedela som. Teraz som však veľmi rada, že som sa dostala práve k švédčine, ktorej základy som, pravdaže, vedieť nemusela. Prijímacie skúšky boli zamerané skôr na všeobecný prehľad a logické myslenie v jazyku ako takom.
Švédsky jazyk je veľmi pekný, keď sa s ním človek bližšie zoznámi. Hovorí sa mu aj francúzština severu. Rozhodla som sa preň napokon aj preto, že tento odbor v kombinácii angličtina-švédčina sa otváral na Univerzite Komenského v Bratislave úplne prvý raz. Dovtedy existovala iba kombinácia s nemčinou. Takže aj toto zavážilo, netradičná kombinácia.
Je na Slovensku dopyt po prekladoch zo švédskeho jazyka?
Myslím, že čo sa týka beletristického prekladu, tak sa zo švédčiny prekladá toho naozaj dosť a keďže to robia poväčšine absolventi prekladateľských odborov, je to na kvalite prekladov aj cítiť. Sú kvalitnejšie ako z angličtiny, pretože z tohto jazyka často prekladajú ľudia bez prekladateľského vzdelania.
Veľmi známym prekladateľom zo severských jazykov je napríklad Jozef Zelizňák, no za posledné roky toho veľa preložila zo švédčiny či nórčiny aj Simona Rehák Jánošková, moja spolužiačka z vysokej školy. Chodili sme priamo do jedného krúžku. Som na ňu naozaj pyšná. Na konte už má vyše dvadsať preložených beletristických kníh a je aj úradnou prekladateľkou pre nórsky jazyk.
Osobne poznám ešte ďalšiu absolventku FiF UK v Bratislave – prekladateľku zo švédčiny, Adrianu Kollárovú, ktorá preložila knihu roka 2020 Scény zo srdca o Grete Thunbergovej. Takže áno, dopyt po prekladateľoch zo švédčiny je. Ja mám však bližšie k angličtine – hlavne žánrovo je švédska beletria skôr o krimi, trileroch, a to nie je moja šálka kávy. Ale ak by prišla zaujímavá ponuka, bola by to pre mňa určite výzva.
Knihy vám boli odjakživa blízke, ste vášnivou čitateľkou kníh. Koľko kníh zvyknete prečítať za mesiac a aký žáner najviac obľubujete?
Keďže sa aktívne venujem prekladu, teraz už tretí rok, pracujem na plný úväzok v administratíve (z domu našťastie) a mám dve deti, mesačne neprečítam veľmi veľa kníh, no snažím sa zapájať do rôznych knižných štafiet, ktoré sa organizujú v knižnej komunite na Instagrame a pravidelne recenzujem pre vydavateľstvo Ikar.
Minimálne teda 2 až 3 knihy mesačne zvyknem prečítať – hlavne odkedy sa zapájam do tých štafiet – to je veľmi motivačné. Inak by som sa vyhovárala na nedostatok času a stále si hľadala dôvod, prečo to odložiť na neskôr a venovať sa iným povinnostiam. Žánrovo to je u mňa trochu pestrejšie, mám rada romantiku, duchovnú literatúru, fantasy, spoločenské romány, no celkovo najbližšia mi je historická romantika. Ale skôr tak klasicky poňatá v štýle Jane Austenovej.
Ktorý spisovateľ je váš obľúbený a prečo? Čo sa vám páči najviac na jeho štýle písania a čím sa odlišuje od ostatných?
Moja najväčšia múza je Jane Austenová. Jej štýl písania sa však podľa mňa dá najlepšie oceniť v pôvodnom anglickom origináli. Mne osobne sa páči jej satirický podtón, údernosť jej myšlienok odhaľujúcich také hlboké pravdy o povahe človeka – tých dobrých stránok i zlých.
A veľmi sa mi páči i to, že v jej knihách je zaručený šťastný koniec, ale nie taký presladený, rozprávkový, ale napriek všetkému vždy pôsobí reálne a nechýba tu pocit zadosťučinenia za peripetie, ktoré si hlavné hrdinky Austenovej románov musia vytrpieť. V poslednej dobe ma však veľmi očaril aj Andrzej Sapkowski a jeho štýl písania. Je to vyzreté, úderné, trefné, romantické, priame… Veľmi ma očaril!
Máte aj slovenského spisovateľa, ktorého obdivujete alebo sa k jeho knihám rada vraciate?
Hlavne v poézii mám svoje najväčšie srdcovky a to sú Miroslav Válek, Jožko Urban a Milan Rúfus. Milujem poéziu a myslím, že slovenská bola a verím, že aj je stále veľmi kvalitná, hoci, žiaľ, nie je veľmi na výslní – teda najmä tá súčasná. Sama som sa na strednej škole veľmi intenzívne venovala aj poetickej tvorbe a podarilo sa mi vyhrať či sa umiestniť v niekoľkých literárnych súťažiach. Čo sa týka súčasnej románovej tvorby, mám zopár svojich favoritov, ale vybrať jedného by som asi nevedela. No a k tej poézie sa budem určite stále vracať.
Sama ste dokonca už aj autorkou kníh. Povedzte nám o svojich dielach viac.
Debutovala som v roku 2014 dievčenským románom vo forme denníka s názvom Prísne tajný denník Miry Danesovej. Keďže som ho začala písať v šestnástich a v tej dobe som bola veľmi ohúrená Amerikou a jej kultúrou ako takou, situovala som dej do malého fiktívneho amerického mestečka neďaleko New Yorku (inšpirovalo ma k tomu Acorn Falls z dobre známej série Medzi nami dievčatami od L. E. Blair). Tento môj denník bol taký prvý pokus, či by som zvládla napísať niečo podobné ako to, čo som v tej dobe rada čítala.
A tak vznikol tento trošku bláznivý román plný emocionálnych výlevov americkej pubertiačky. V tej dobe som nedokázala zasadiť dej do slovenského prostredia – asi preto, že som si tú pubertu ešte len odkrúcala. Aj som to skúšala, ale nešlo mi to. Teraz sa tomu smejem. Napriek tomu si za svojim denníkom (takým, akým je) stojím a myslím, že je autentickým zobrazením toho, ako som myslela v tom veku a aké sú ideály mladého dievčaťa, ktoré sa snaží byť samé sebou a pochopiť, čo vlastne chce.
Je to naozaj úprimná spoveď, hoci nič z toho, čo sa stalo hlavnej hrdinke, sa mi nestalo. Sú tam iba veľmi jemné inšpirácie z môjho života. Skôr som niečo také chcela zažiť, takže ide o americkú romantickú dievčenskú komédiu podľa mojich vtedajších tajných želaní. Vždy mi v amerických filmoch tohto žánru niečo chýbalo, tak som si napísala vlastnú verziu.
To však nebol váš jediný počin.
Druhý román mi vyšiel o tri roky neskôr v roku 2017 a keďže som ho už písala po pubertálnom období (hoci denník som dokončila až v 21 rokoch), je to trochu iný žáner. S týmto námetom som začala hneď po dokončení denníka. Dá sa povedať, že je to spoločenský román alebo román pre ženy s romantickou linkou, nádychom tajomna a trocha šmrncnutý fantasy zápletkou – tá sa však deje v úrovni snov, takže sa nedá hovoriť o skutočnom fantasy svete.
Tento román s názvom Dovoľ mi všetko (pôvodne sa mal volať V mene Jane, ale neprešlo to vo vydavateľstve, tak som vymyslela takýto provokatívnejší názov) som napísala práve pre svoju najväčšiu literárnu múzu Jane Austenovú. Chcela som Jane Austenovej venovať /napísať jej vlastný šťastný koniec. Tak, ako ho ona venovala každej hrdinke svojich románov.
Viem si predstaviť, že myšlienka, aby ste napísali knihu, sa u vás rodila postupne. Čo bol však ten zlomový moment, ktorý rozhodol o jej vydaní?
Pri prvom románe, denníku, išlo u mňa hlavne o kratochvíľu a jednoducho ma bavilo písať si fiktívny denník, akoby som bola tou hrdinkou. Mirou Danesovou, žijúcou v USA, v malom mestečku neďaleko New Yorku. Ostatné sa nejako postupne vyvinulo. Hlavnú ideu románu Dovoľ mi všetko som v sebe nosila dlhšie a ten hlavný motív sa do príbehu nakoniec pretavil po svojom. Pôvodný zámer bol možno trochu iný, ale ja to mám tak, že postavy si to nejako samé rozmyslia a idú si svojím smerom a životom.
Pointa však ostala pôvodná. Neviem povedať za vydavateľov, ktorý moment v mojich dielkach rozhodol, že dali knižkám zelenú. Určite sa im námet a jeho prevedenie muselo zdať natoľko pútavé, že verili v ich úspech. Pri oboch knihách som dostala z väčších vydavateľstiev zamietavé odpovede typu: Nehodí sa nám to edičného plánu. Veľké vydavateľstvá si vyberajú.
No netreba zabúdať, že aj Rowlingovú odmietlo dvanásť vydavateľstiev, kým jej napokon Bloosmbury vydalo v roku 1997 Harryho Pottera. A Dan Brown to mal tiež podobne. Na Slovensku však vidím veľké medzery v propagácii slovenskej literatúry a autorov. Väčšinou sa autori musia snažiť sami a to je nielen časovo, ale i finančne náročné.
Čo všetko obnáša vydanie knihy? Skúste poradiť autorom, ktorí tiež uvažujú nad tým, že svoje zápisy zhmotnia do takejto podoby.
Najťažšie, ak je už kniha hotová, je nájsť si vydavateľstvo, ktoré vám knižku vydá. Mne pri prvej knihe pomohla účasť vo veľkom projekte Mám talent, ktorý stále funguje a ako garant ho zastrešuje vydavateľstvo Ikar. Takže aj to je cesta (okrem dnes populárneho Wattpadu), ako sa zviditeľniť. Rada by som tu však podotkla, že ak s písaním človek začína, mal by začať jednoduchšou formou než je román. Najlepšie sú na to poviedky. Tam sa ukáže, či na to máme, alebo by sme sa mali ešte vrátiť k čítaniu kvalitných kníh a nasávaniu správnych výrazových prostriedkov, štylistiky a tak podobne. Z môjho pohľadu – dobrý námet nestačí. Prevedenie je práve to, čo robí z človeka spisovateľa.
V poslednej dobe si všímam, že sa do slovenčiny v moderných románoch pôvodných autorov pašujú anglicizmy, ale, žiaľ, nie iba v používaní poangličtených slov, ale aj v stavbe vety a štylistike vo všeobecnosti. Ako prekladateľovi mi to poriadne udiera do očí, keďže pri tomto svojom koníčku strávim najviac času práve tým, aby preklad znel slovensky a človeku pri čítaní ani nenapadlo, že je za ním nejaký anglický originál.
Zamrzí to, keď si potom vezmete do rúk pôvodný slovenský román a máte chuť vziať ceruzku a celé to preškrtať, pretože to na vás pôsobí ako zlý preklad. Preto by som rada vyzvala ašpirujúcich spisovateľov, nech si dajú skutočne záležať aj na tom, aby sa naučili a rešpektovali gramatické a štylistické zákonitosti našej krásnej ľubozvučnej a tak výrazovo bohatej slovenčiny.
Ak chceme písať po slovensky, musíme hlavne čítať po slovensky (čítanie v angličtine nám v tomto veľmi nepomôže). Doteraz som do slovenčiny preložila osem románov a aj vďaka tomu som prišla na to, aká je slovenčina krásna a pestrá. Milujem angličtinu (hlavne, keď počujem britský prízvuk), ale ani by som nezaváhala, keby sa ma niekto opýtal, ktorý jazyk je tvárnejší, bohatší, pestrejší. Slovenčina, a to všetkými desiatimi!
Vy však knihy nielen prekladáte, ale aj recenzujete. Ako ste sa dostali k takejto práci?
K recenzovaniu som sa dostala, keď som bola na prvej materskej so synom. Postupne som si začala recenzovať knihy, ktoré som si kúpila sama, takto som si začala viesť blog, získala zopár spoluprác s vydavateľstvami či kníhkupectvami. S vydavateľstvom i527.net som spočiatku spolupracovala ako recenzent a napokon som sa dostala až k prekladom.
Trikrát v priebehu štyroch rokov som sa uchádzala o túto spoluprácu na prekladoch a na ten tretíkrát, po zvážení viacerých faktorov, hoci som ako prekladateľ okrem bakalárskeho štúdia inú prax nemala, mi napokon dali šancu a ja som sa vo februári 2019 pustila do svojho prvého prekladu historického románu A Bound Heart od Laury Frantz, ktorý vyšiel koncom toho istého roka pod názvom Večné puto.
Odvtedy som preložila sedem ďalších románov: triler Vražedný príliv od Dani Pettrey, sériu Sídlo Haven Manor od Kristi Ann Hunterovej, ktorú tvoria tri časti: Záhadná guvernantka, Odvážna dáma a Hľadanie domova. Ďalší triler, tentokrát z pera Nancy Mehl, vyšiel pod názvom Sedem slonov v novembri 2021 a ďalšiu sériu od Kristi Ann Hunterovej, z ktorej v decembri 2021 vyšla prvá časť Kto získa vikomta? Už sa pracuje na korektúrach ďalšieho dielu, ktorý by ste mali tiež čoskoro nájsť na pultoch kníhkupectiev, pravdepodobne vyjde pod názvom Ako očariť džentlmena?
Poviete nám viac o tejto časti práce? My si totiž predstavíme knihu v angličtine, ktorú máte pred sebou, čítate postupne vetu za vetou a tak ich prekladáte. To ale asi nie je úplne správna predstava, či?
V podstate je táto, nazvime ju „hrubá predstava“ celkom správna. Nie je to však také jednoduché. Prekladateľ by si mal najprv celú knihu prečítať (úprimne, nie vždy to stíham), ale vždy sa snažím prečítať si dopredu kapitolu, aby som chápala celý text ako celok. Neprekladá sa však slovo za slovom, ale význam. To znamená, že môžem kvôli štylistike aj niečo vypustiť, vymeniť poradie viet, urobiť otázku z oznamovacej vety a naopak – ak je to pre slovenský preklad prirodzenejšie a vyznie to potom oveľa „slovenskejšie“.
Pri preklade ide hlavne o to, pochopiť autora a „prepísať“ príbeh do slovenčiny – slovenskou štylistikou, aby to vyznelo čo najprirodzenejšie v našom jazyku. Významové posuny v preklade sa stávajú a niektoré si dokážu všimnúť aj čitatelia bez konzultácie s originálom – ak sú veľmi pozorní. Mne sa to nedávno stalo ako čitateľovi -ten významový posun – čo sa však považuje za dosť veľký „prehrešok“.
Verím, že ja som si vždy svoje posuny zachytila a opravila hádam všetky. Niektoré veci vyplynú a ukážu sa až vo finále (po tom, čo si preložený text prejde prekladateľ minimálne trikrát), vtedy zachytí najviac nezrovnalostí, ktoré pri prvom „hrubom náčrte“ prekladu nemá ako vidieť, pretože hypnóza originálu je neúprosná a dostať sa z neho sa dá iba tak, že preklad necháte „odležať“ a pozriete sa na text s časovým odstupom, najlepšie už bez originálu.
Dávate váš preklad skontrolovať ešte aj niekomu ďalšiemu?
Samozrejme, na preklade sa nepodieľa iba prekladateľ, preklad vždy kontroluje ešte jazyková redaktorka a v ďalšej fáze beta čitatelia. Je nemožné, aby prekladateľ zachytil všetky preklepy a nezrovnalosti – navyše, ak má na preklad obmedzený čas a priestor pre odstup od originálu je minimálny.
Verím však, že čím dlhšie prekladám, tým sú moje preklady lepšie a prepracovanejšie a redaktorka sa s tým trápi čoraz menej. Stále sa snažím nejako vylepšovať svoj systém práce, ako čo najefektívnejšie opravovať (najmä štylisticky) už preložený text. Pri každej ďalšej knihe a jej prekladaní sa vždy niečo naučím, vylepším svoje techniky opráv a tak podobne.
Aké sú vaše plány tento rok? Tie knižné aj osobné.
Do roku 2022 mám hlavne spisovateľské plány, chcela by som konečne napísať ďalší román. Nápadov mám veľa, už chýba len čas zrealizovať tie najdotieravejšie. Takže som si predsavzala, že jeden určite napíšem, respektíve dopíšem, keďže som už začala. Z knižných predsavzatí mám iba to, aby som čítala najviac, ako sa bude dať. Ale nedávam si žiadne méty v počte kníh. Jedine ak to, že chcem prečítať celú sériu Zaklínača od Andrzeja Sapkwoskeho.
Aké tri knihy boli za uplynulý rok podľa vás najlepšie a ktoré by ste odporučili aj našim čitateľom?
Keďže zahraničné knihy si vydavateľstvá dostatočne spropagujú, odporučím vám niečo z našich končín. Začnem skvelým románom pre mládež (alebo ako sa dnes hovorí „young adultovkou“) od Mareka Zákopčana Zvonením sa všetko začína. Ja som si pri nej veľmi dobre zaspomínala na stredoškolské časy a nemohla som sa od nej odtrhnúť. Je to úžasne napísané, trefne, vtipne a tak reálne. Knižka ma veľmi nadchla. Chystá sa aj jej pokračovanie, z čoho sa veľmi teším. Ďalším skvelým počinom je prvá časť fantasy série od Adriany Bolyovej s názvom Hierarchia tmy (tento rok vychádza ďalšia časť Hierarchia svetla).
Veľmi sa mi páči, ako autorka píše, tak ľahučko, žiadne štylistické lapsusy, text plynie bez toho, aby ste uvažovali nad tým, že vy vlastne čítate – ako vo filme a je to teda poriadne akčné. A mojim tretím odporúčaním je ďalšia fantasy séria od českej autorky Nikol Wolfovej s názvom Ti předurčení, ktorú som mala možnosť čítať v rámci čitateľskej štafety. Takúto fantasy ste určite ešte nečítali, je tu slovanská mytológia, spojenie s prírodou, dych vyrážajúce scény… Autorka má svojský, veľmi úderný štýl, ktorý je miestami veľmi lyrický, nerozpisuje sa o zbytočnostiach a preto plynie veľmi dynamicky a rýchlo sa to číta.
Na záver by ma zaujímalo, koľko kníh máte doma a ako vyzerá vaša knižnica?
Ja mám doma neskutočne veľa kníh, ani si netrúfam povedať, koľko ich je. Som ten typ knihomoľa, ktorý síce nestíha čítať toľko, koľko by chcel, ale všetko, čo ho zaujme, si hneď musí kúpiť. Lebo, čo ak sa to vypredá a nebude dotlač ? Toto je moja nočná mora pri každej knihe, ktorá ma zaujme. A že je ich dosť. Takže na knihy míňam neustále. Je to posadnutosť, priznávam sa. Manžel sa zo mňa smeje, že kedy kúpim väčší byt na knihy.
Zdieľať na
Zdieľaní